Dvojrýchlostná Európa

kaczynského vyjadrenie treba chápať ako reakciu na aktuálne dianie. Len pár dní pred stretnutím s nemeckou kancelárkou predstavili Belgicko, Holandsko a Luxembursko na neformálnom stretnutí hláv členských štátov a vlád na Malte spoločné vyhlásenie. V ňom sa okrem iného píše: „Rôzne cesty integrácie a rozšírenej spolupráce by mohli poskytnúť efektívne odpovede na výzvy, ktoré vplývajú na členské štáty odlišným spôsobom.“ Angela Merkel po skončení neformálneho samitu nenechala nikoho na pochybách o tom, čo táto všeobecná formulácia znamená: „História posledných rokov nás naučila, že bude existovať aj Európska únia s rôznymi rýchlosťami, že nie všetci sa budú vždy podieľať na všetkých krokoch integrácie.“

rôzne rýchlosti integrácie: jadro a periféria

Myšlienka viacrýchlostnej Európy sa prvýkrát objavila ešte v júli 1989. Koncept federálneho „jadra“, ktoré by tvorilo šesť zakladajúcich štátov (Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko a Taliansko), ku ktorým by sa pridávali podobne zmýšľajúce členské štáty, navrhli poradcovia vtedajšieho nemeckého kancelára Helmuta Kohla: Michael Mertes a Norbert J. Prill.

Na ich myšlienky nadviazal o päť rokov neskôr Wolfgang Schäuble, dnes najvplyvnejší minister financií eurozóny. V Úvahách o európskej politike, ktoré napísal spolu s Karlom Lamersom v roku 1994, pomenoval už vtedy niektoré z rizík, ktorým dnes Európa čelí: rastúca rozdielnosť spoločensko-ekonomických záujmov, odlišné vnímanie priorít vnútorných a vonkajších úloh, hlboká štrukturálna premena hospodárstva. Prorocky pôsobí zmienka o náraste „regresívneho nacionalizmu“ takmer vo všetkých členských štátoch. Schäuble a Lamers ho považovali za následok hlbokého strachu „vyvolaného problematickými výsledkami civilizačných procesov a vonkajšími hrozbami, ako je migrácia. Tieto obavy zvádzajú k tomu, aby sa hľadali ak už nie riešenia, tak aspoň ochranný štít v návrate k národu a národnému štátu“.

Schäuble a Lamers navrhovali ako riešenie upevnenie európskeho „jadra“ spolu s posilnením európskych inštitúcií a nemecko-francúzskych vzťahov a posilnením akcieschopnosti v oblasti vonkajšej a bezpečnostnej politiky.

prekážky a brzdenia

V decembri minulého roku sa stretli ministri zahraničných vecí šiestich štátov tvoriacich „jadro“ Európy na spoločnej večeri v Ríme. Témou bolo „Uvažovanie o Európe“, vyvolané potrebou reagovať na predreferendové dianie vo Veľkej Británii. Nedalo sa nevidieť aj istú symboliku – stretnutie mnohým pripomenulo blížiace sa šesťdesiate výročie podpísania Rímskych zmlúv, ktorými boli založené EHS a Euratom. Na programe bola aj diskusia o budúcnosti Európy. Jeden nemenovaný diplomat vtedy povedal, že „plán A je tlačiť Európu vpred po jednej ceste, nie po dvoch“. No o pláne A sa hovorí len vtedy, ak existuje aj plán B.

Právny rámec pre viacrýchlostnú Európu vytvorila už Amsterdamská zmluva v roku 1997. Ak sa aspoň deväť členských štátov dohodne na posilnenej spolupráci v oblasti, ktorá patrí do právomoci EÚ, môžu prijať spoločné pravidlá, ktoré nebudú záväzné pre ostatných. Postup posilnenej spolupráce sa doteraz využil len v dvoch prípadoch, pri európskom patente a pri rozvodovom práve; očakáva sa schválenie pre oblasť dane z finančných transakcií.