mečiarove amnestie boli dielom jedného človeka, dnes je ich zrušenie dlhom celej jednej politickej (a nielen politickej) generácie voči tej nastupujúcej. Áno, je to aj môj dlh voči mladým ľuďom, s ktorými sa stretávam. Na diskusiách v školách, divadlách, na ulici.
Dnes sme všetci zhrození, aká spoločenská situácia u nás nastala. Sledujeme nárast extrémizmu, nenávistné prejavy na internete, rasové útoky či spisovanie zoznamu nepriateľov Slovenska. Sledujeme tiež, že sympatie k politickej reprezentácii extrémistov vyjadrujú najmä mladí ľudia. Čo im môžeme hovoriť, aby to nerobili? Že nemusia brať „spravodlivosť“ do vlastných rúk, lebo ju zaručuje štát? Keď vidíme, že to nie je pravda?
S extrémizmom nebojujú iba politici, policajti, prokurátori a sudcovia. Udržať túto krajinu v medziach normálu je úlohou a povinnosťou nás intelektuálov, hercov, všetkých spoločensky zodpovedných ľudí. My si možno ešte viac uvedomujeme, ako veľmi potrebujeme byť tvárou v tvár s nimi silní. Ako veľmi potrebujeme mať najmä pred mladými ľuďmi presvedčivé argumenty.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.