návrat k prezidentskej moci v marci 2012 bol ťažší, ako si Putin predstavoval. Stál pred rozhodujúcou otázkou všetkých autokratov – má v situácii hroziacej demokratickej straty moci prijať porážku, alebo nahradiť demokratické pravidlá autokratickými? Autokrat Putinovho razenia sa rozhodne vždy pre to druhé, a potom záleží len na vnútornej súdržnosti demokratickej spoločnosti, či mu to dovolí.
V praxi to v Rusku znamenalo oligarchické prerastanie politickej, ekonomickej súdnej a mediálnej moci, vylučovanie opozície z politického zápasu, väznenie a aj vraždenie. V medzinárodných vzťahoch prišlo agresívne násilie, spojené s trvalou mobilizáciou a mediálnym masírovaním vlastného obyvateľstva. Výsledkom je dnešné Rusko a Putinov návrat k povojnovej stratégii rozdeleného Nemecka. To spája Severnú Kóreu s Krymom, Ukrajinou, Sýriou. Putinova stratégia nie je výnimočná, podobné príznaky hľadania vnútorných a vonkajších nepriateľov vykazuje Erdoganov boj o vládu nad Tureckom, v ktorom oživil starý konflikt s Kurdmi a ako rukojemníkov používa aj Turkov žijúcich v európskych štátoch.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.