v posledné dni to s ním emocionálne zamávalo. Najprv pred vstupom do Národnej rady SR nezvládol dlhší monológ o tom, ako vedenie parlamentu číta listy poslancom. Pred prekvapenými kolegami, Veronikou Remišovou a Jánom Budajom, tresol do kecpultu a odišiel si uľaviť ďalej. V deň víťazstva nad fašizmom sa mu na rovnakom mieste opäť plačom lámal hlas. Opisoval, ako mu už dávnejšie prišli domov v obálke ostré náboje, ako mu niekto poprehadzoval všetky veci, keď s rodinou odcestovali na východ. A ako sa mu nedávno pri prechádzke so psom niekto vyhrážal tým, že mu „nájde vlak” – narážajúc zrejme na nedávnu samovraždu Františka Gauliedera – ak sa z parlamentu nebude porúčať dobrovoľne. Nakoniec vyhlásil, že teda z parlamentu odchádza, ale vlastne aj nie – bude tam chodiť len vtedy, keď to uzná za vhodné. Policajnú ochranu pre seba a svoju rodinu nechce, Kaliňákovej mafii, ako ju dlhodobo tituluje, neverí.
Dajme nabok všetky formalistické diskusie o tom, či tým opúšta mandát v zastupovaní voličov. Jeho voliči presne vedeli, prečo ho volia a s poctivým zohrievaním parlamentnej stoličky a ladnými pohybmi v kuloároch na hradnom kopci ich rozhodnutie nemá nič spoločné. Dajme bokom aj vážne debaty o obvineniach, ktoré Igor Matovič chce našiť Andrejovi Dankovi. Bez dôkazu, trestného oznámenia nie je obvinenie a nebude ani vyšetrovanie, takže kĺžeme len po tenkej hrane dohadov a hypotéz. Nuž, a ak by sa aj tieto vyhrážky „de iure” vyšetrili ako autentické, čo skepticky nepripúšta Igor Matovič (ani pre ich objasnenie, nota bene, nič nerobí), „de facto” to Igorovi nepomôže. Problém je inde, nie vo vyronených slzách.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.