Fico sa zviezol na vlne amnestií

amnestie sú zrušené a každého zaujíma, čo sa bude diať ďalej. David Lindtner, predseda Okresného súdu Bratislava III, kde leží návrh obžaloby v prípade zavlečenia Michala Kováča mladšieho, však verejnosť upozornil, že sa musí pripraviť aj na možnosť tajného procesu. Zároveň povedal, že dlhoročné tresty pre potenciálne odsúdených si nevie predstaviť, že celý proces môže byť problematický z hľadiska práva EÚ a aj na zrušenie amnestií sa pozerá skepticky. Čo vy na to?

Môj prvý dojem je taký, že možno si pán predseda súdu ešte naplno neuvedomil, že táto vec sa okamihom zrušenia amnestií stala živou, právoplatne neukončenou vecou. Každý sudca má podľa zákona o sudcoch povinnosť zdržať sa vyjadrovania akýchkoľvek názorov na veci, ktoré sú prejednávané súdmi a neboli právoplatne skončené. Už len to, že tieto vyjadrenia odzneli, pokladám za veľmi nešťastné. O tom, či bude verejnosť vylúčená, alebo nie, má rozhodnúť zákonný sudca, nie predseda súdu. Čo si má teraz verejnosť myslieť o rozhodovaní zákonného trestného sudcu, ktorý je administratívne podriadený predsedovi súdu? Keby som bol v tejto veci prokurátor, na základe týchto vyjadrení namietnem zaujatosť všetkých trestných sudcov na Okresnom súde Bratislava III.

problém je teda podľa vás v tom, že tieto vyjadrenia vôbec odzneli. Čo však hovoríte na ich obsah?

Odznelo tam napríklad, že obžalovaní by sa mali obrátiť na Súdny dvor EÚ pre možný rozpor zrušenia amnestií s Chartou základných práv EÚ, čo s touto kauzou nemá nič spoločné, práva EÚ sa nijako netýka. Pán Lindtner povedal aj ďalšie veci, ktoré mali v zásade charakter právneho poradenstva pre obžalovaných. To je však úloha ich obhajcov, nie predsedu súdu. Chápem, že pán predseda súdu si možno neuvedomuje, že táto vec už spadá do kategórie neskončených vecí, ku ktorým mu jeho statusový zákon zakazuje verejne prejavovať názor, preto by som to nepripisoval nejakému zlému úmyslu, možno skôr nepozornosti. V každom prípade by však vyjadrenia tohto typu odznievať nemali. Vyjadril sa aj, že sa mu úplne nepozdáva zrušenie amnestií. Moja odpoveď by bola: Akým právom vyslovujete tieto pochybnosti? Veď sa k tomu vyjadril Ústavný súd. Nehovorím, že každý s tým musí súhlasiť, ale pokiaľ je niekto sudca, tak by to mal rešpektovať.

„Skepsa bola úplne namieste. Netajím sa, že som tiež bol skeptik.“

vráťme sa teraz k spôsobu, akým sa po 19 rokoch zrušili Mečiarove amnestie. U nás v .týždni sme boli čo sa týka koaličného scenáru zrušenia skeptickí. Ponechať finálne potvrdenie ich zrušenia na Ústavný súd sme pokladali za možnú pascu, ktorou sa chce Fico vyhnúť politickej zodpovednosti za ich nezrušenie a pritom ich nezrušiť vďaka verdiktu súdu. Vychádzali sme najmä z dvoch argumentov: 1. premiér roky tvrdil, že amnestie sú nezrušiteľné. 2. pri pohľade na sudcov Ústavného súdu sme predpokladali, že vzhľadom na ich minulé rozhodovanie či politické prepojenia sú schopní zrušenie amnestií stopnúť. Nakoniec sa náš odhad nepotvrdil. Kde sme spravili chybu?

Skepsa bola úplne namieste. Netajím sa, že som tiež bol skeptik. Táto forma rozhodnutia Ústavného súdu ma pozitívne prekvapila. Skôr som čakal, že nechajú uplynúť lehotu a nevyjadria sa, alebo že sa nenájde potrebných sedem hlasov na to, aby súd rozhodnutie parlamentu odobril. Tá skepsa vychádzala zo skúsenosti. Aj v oveľa menej politicky citlivých veciach, ako je táto, sa v posledných rokoch nenašla na Ústavnom súde väčšina. Takých vecí bolo v poslednom období asi 15, ja sám som bol ako advokát činný v dvoch prípadoch, kde mi boli veci procesne zamietnuté, lebo sa nedosiahla väčšina za ani proti. Bol som teda oprávnene skeptický. Je však rozdiel medzi skepsou a neustálym hľadaním niečoho zlého aj tam, kde nič zlé byť nemusí. Myslím, že vy ste boli rozumne skeptickí, ale ja som už v relácii Pod lampou hovoril, že vidím a vnímam riziko, že zrušenie amnestií môže na Ústavnom súde  naraziť, ale bol som zároveň aj pragmatik. Vedel som, že nič lepšie sa politicky nepresadí, lebo na to nie je vôľa. Mali sme teda dve možnosti: buď sa niekam posunieme a pravdepodobne to vyjde, alebo zostaneme stáť na mieste a budeme čakať ďalších 20 rokov na ideálnu ústavnú väčšinu, ktorá schváli priamo ústavný zákon, ako sme to pôvodne chceli. Ako pragmatik som si vyvodil, že pravdepodobnosť, že taká ústavná väčšina sa niekedy v dohľadnej budúcnosti nájde, je blízka nule, a teda výrazne menšia ako šanca, že to na Ústavnom súde dopadne dobre.