prekvapenie roka? Pre niektorých iste. Veď Španielsko pôsobilo tak pokojne. Nemuselo prechádzať transformáciou z komunizmu k demokracii, vyhlo sa krvavým etnickým vojnám (hoci nie vyčíňaniu nacionalistických teroristov z ETA) a v zásade nemá problém so západnými hodnotami. Vnímame ho ako súčasť starej Európy, stabilnej zóny. A zrazu sa to v katalánskom kúte Španielska melie ako niekde na Balkáne: protiústavné referendum o odtrhnutí, brutálny zásah centrálnej polície proti civilom, obrovské demonštrácie v uliciach. K tomu sľuby lídra Carlesa Puigdemonta, že Katalánsko v najbližších dňoch, ba hodinách jednostranne vyhlási nezávislosť.
Prečo taký strmhlavý pád z civilizovaných výšin kamsi do tretieho sveta? Ako je to vôbec možné?
„Presvedčenie Kataláncov, že sú národom s vlastným jazykom, kultúrou, dejinami a jedinečným vkladom do európskeho príbehu, je staré mnoho storočí. “
Popravde, tento vývoj mohol prekvapiť iba letmých pozorovateľov, ktorí si dianie v Katalánsku všímajú až teraz. Ale zase, bez urážky, takých je väčšina a ani za to nemôžu. Centrálna vláda v Madride totiž robila všetko pre to, aby problém neposlušného regiónu držala pod pokrievkou. Nevpustila do tejto svojej, ako tvrdila, vnútornej záležitosti ani Brusel. Pritom ten mal v istom období záujem o rolu mediátora. A nech si už o mediačných schopnostiach Bruselu myslíme čokoľvek, v tomto prípade by situácia až tak negradovala, keby sa boli pod jeho zastrešením v rozumnom predstihu stretli zástupcovia centrálnej vlády a katalánski predstavitelia presadzujúci nezávislosť.
Signály, že v Katalánsku môže byť ešte veľmi horúco, sú totiž prítomné už dlho. A nesúvisia iba s ekonomikou, hoci Katalánci sa v posledných rokoch ponosujú, že do centrálneho rozpočtu viac odvádzajú, ako z neho dostávajú. Je to skôr kultúrna záležitosť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.