kľúčovú rolu pri vzniku modernej slovenskej spoločnosti mala osvietenská posledná tretina osemnásteho storočia, keď sa conversatio privata menilo na conversatio publica. Vytvárala sa verejnosť, rozširovali sa základy gramotnosti a nového typu vzdelania. Diskurz opustil priestory salónov, viedol sa v podobe korešpondencie, v kaviarniach, čitárňach, knižniciach, kluboch a slobodomurárskych lóžach, na stránkach brožúr a periodickej tlače sa začala utvárať verejná mienka. Konfesionálne a regionálne rozdiely prestávali zohrávať podstatný význam v mene novej, národnej jednoty. Takýto obraz rodiacej sa slovenskej meštianskej spoločnosti podáva historička Eva Kowalská.
Rozhodujúcu rolu pritom zohral jazyk ako nástroj spoločnej komunikácie a kultúry. Prvý pokus urobili bernolákovci na pôde západoslovenského kultúrneho jazyka, ale ako rozhodujúca sa ukázala iniciatíva nastupujúcej romantickej generácie národného hnutia. Najmä zásluhou Ľudovíta Štúra, Michala Miloslava Hodžu a Martina Hattalu vznikol a bol kodifikovaný spisovný jazyk založený na jazyku liptovskomikulášskych mešťanov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.