Porážka generála Mladiča

v ostro sledovanej súdnej sieni Medzinárodného tribunálu pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) sa najprv zdalo, že to ustojí. Spočiatku sústredene počúval, na znak súhlasu, ale aj nesúhlasu iba jemne kýval hlavou. Po návrate z toalety, kde bol akosi príliš dlho, však dôstojnosť načisto stratil. Najprv tvrdil, že pojednávanie treba prerušiť pre jeho vysoký tlak, potom ho museli vyviezť, pretože začal kričať. Isto, vždy si môžeme povedať, že nebol obscénny ako jeho druh, bývalý vodca srbských radikálov Vojislav Šešelj, ktorý začal svojho času na sudcov v Haagu vykrikovať, že mu môžu vy... veď viete čo. To je ale slabá útecha. Tieto úvodné obrazy nie sú iba metaforou rozdielov medzi tým, čo zvykneme zjednodušene nazývať „balkánska mentalita“ a jej civilizovanejšou podobou na západe Európy. Hrubosť a vulgárnosť sa, našťastie, vytrácajú aj z toho kúta kontinentu. Dôkazom je pokojná a rozumná reakcia srbského prezidenta Aleksandra Vučiča na doživotný trest pre Mladiča: „Všetci sme vedeli, že to takto dopadne, musíme sa teraz pozerať do budúcnosti,“ 

Pri otázke, kto je Mladič, muž s kedysi okrúhlou tvárou v povestnej brigadírke, sa treba vrátiť k jeho rodinnej dráme. Jeho dcéra v roku 1994 spáchala samovraždu, čo ho zrejme natrvalo poznamenalo.