župné voľby priniesli časti spoločnosti nádej, že vláda strany Smer nad Slovenskom sa chýli ku koncu. Je to tá istá nádej, ktorú bolo hmatateľne cítiť v roku 2010, keď sa po prekvapujúcich voľbách dala dokopy koalícia SDKÚ, SaS, KDH a Most-Híd? Áno aj nie. Spoločné znaky týchto nádejí spočívajú v prebudenej dôvere ľudí, že krajina sa dá spravovať zásadne inak, ako sa to dialo doteraz, teda spravodlivejšie a bez neustáleho presadzovania záujmov oligarchických skupín v pozadí. Podobným znakom nádeje z roku 2010 a župných volieb 2017 je aj nevyhnutnosť spojenectva viacerých menších strán.
Zásadný rozdiel, okrem obmien jednotlivých figúrok na šachovnici, je však v politickej skúsenosti, ktorú ľudia získali po roku 2010. Bolo to sklamanie z Gorily, z egocentrických lídrov neschopných dohody, zo zradcovstva Siete a Mosta, to všetko sa zapísalo do pamäti voličov. Niektorí sa od politiky zhnusene odvrátili. Čo je však dobré, u iných táto skúsenosť viedla k pádu ilúzií o svojich politických obľúbencoch a k uvedomeniu, že volia ľudí s chybami a slabosťami, a že sa musia rozhodnúť, akú mieru pokleskov sú politikom ochotní tolerovať. A najmä, o aký druh pokleskov ide.
„Zo zahraničia máme niekoľko príkladov strán, ktoré sa po dočasnom úpadku opäť postavili na nohy.“
Ľudia si tiež vďaka nedávnym i aktuálnym kauzám silnejšie uvedomili, ako zle vládne Smer a jeho spojenci. Spoločný nepriateľ dokáže politikov zjednocovať, preto za Eriku Jurinovú v žilinskej župe bez váhania hlasoval aj liberálnejší volič SaS, aj praktizujúci katolík z Oravy. Najväčší rozdiel oproti situácii, keď na Slovensku naposledy vládla pravica, je však v sile vyzývateľa. Nádej, ktorá sa po župných voľbách dvíha z prachu, nespočíva v hlbokej viere voličov v dokonalosť predstaviteľov opozície. Skôr tu silnie pocit, že Smer padá, stráca dych a podobne ako HZDS a SDKÚ odchádza do zabudnutia. Je to však naozaj pravda?
na šikmej ploche
Pri hľadaní odpovede na otázku, či sa Smer nenávratne potápa ku dnu, alebo ide iba o dočasný trend, ktorý ešte možno zvrátiť, nestačia štatistické údaje z prieskumov verejnej mienky. Hoci tie dlhodobý pokles potvrdzujú. Strana už dva roky blúdi pod hranicou tridsaťpercentnej podpory, v poslednom čase dokonca pod 25-percentnou hranicou. Dôležitejšie než čísla sú však javy, ktoré číslami hýbu. Najjednoduchšia odpoveď, ktorú sme pred aj po župných voľbách mohli počuť napríklad od Eriky Jurinovej či od komentátorov Petra Schutza či Mariána Leška, je slovné spojenie „únava materiálu“. Týmto výrazom opisujú celkovú vyčerpanosť Smeru a jej vedenia. Ak je pravda, že vo vnímaní ľudí je Smer čoraz viac „tým, čo tu je už príliš dlho“, príbeh strany bude vyzerať nasledovne: Nech sa premiér Robert Fico a jeho mediálny tím bude snažiť o akékoľvek marketingové ťahy (typu nočná služba premiéra vo fabrike, alebo silácke vyhlásenia typu spájania hlasovania o zmrazovaní platov poslancov s hlasovaním o dôvere vláde), zásadnejšie to pád Smeru neovplyvní. Strane nepomôžu ani nové sociálne balíčky ani iné programové návrhy, dokonca už ani personálne obmeny. Klesanie sa nezastaví, maximálne spomalí a strana zapadne do politickej marginality, prípadne dospeje až k zániku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.