Komu patrí Jeruzalem

tri abrahámovské monoteistické náboženstvá, teda judaizmus, kresťanstvo a islam, k tomu dva štáty a jedno mesto; to nie sú príliš dobre rozdané karty. Najmä ak si uvedomíme doslova komorné rozmery Jeruzalema, kde dnes 61 percent z 850-tisíc obyvateľov tvoria Židia, asi 37 palestínski Arabi a zvyšok rôzne kresťanské komunity. Kde tu hľadať bájny mier pod olivami, ako vymedziť to „moje“ a to „tvoje“?

Zadržme, prosím. Ešte chvíľu necitujme názory politikov, historikov či analytikov. Iba vnímajte toto miesto. A ak to pôjde, skúste si odmyslieť turistický balast.  A tiež izraelských vojakov či vojačky, čo sa prechádzajú so samopalmi Starým Mestom. Áno, cítite zmes rešpektu a dôvery v ich schopnosti ochrániť vás pred terorizmom. Aj keď ste neveriaci, pocítite tu čosi, čo vás donúti skloniť hlavu. Pretože kráčate po tých istých kameňoch, po ktorých pred dvetisíc rokmi išiel Ježiš. Jeruzalem, to sú pomyselné GPS súradnice dôležitých bodov, vzdialených od seba nanajvýš stovky metrov. Biblický príbeh, ktorý utvára našu civilizáciu, je z Olivetskej hory na dohľad. Všetko je poruke, doslova. Getsemanské záhrady, Chrám Božieho tela, Via Dolorosa... a Golgota, samozrejme. To všetko poznáte z výjavov, malieb a sôch aj v našich kostoloch a na kalváriách. Ale naživo?

komu to mesto patrí?

V Jeruzaleme som bol štyrikrát. Z prvej cesty v roku 1990 si pamätám očarenie „Západom“, hoci sme šli na východ. Plno tovaru, sprievodca zájazdu, čiapka proti úpalu aj do synagógy, hotel King David a neukojená zvedavosť, čo za odkazy skrývajú papieriky zasunuté do Múru nárekov. Reportážne cesty v rokoch 2003, 2009 a 2011, to bola iná káva. Druhá palestínska Intifáda, násilné povstanie proti Izraelu po tom, čo si politik Ariel Šaron urobil vychádzku na Chrámovú horu k mešite al-Aksá. Lacný penzión v samom centre Jeruzalema pre mňa znamenal oázu akého-takého bezpečia, z ktorej som podnikal cesty na územia palestínskej samosprávy, na Západný breh Jordánu či do Pásma Gazy. Opäť ma šokovala maličká mierka priestoru. Od Jaffskej brány som sa s fľašou vody a sendvičom medzi fotoaparátmi v batohu iba pár minút terigal mikrobusom k prvým vojenským kontrolám pri múre pred vstupom do Betlehema. Na druhej strane, pri Banksiho graffiti maľbách na múre, som si vždy dal sladkú arabskú kávu. 

„ Kamene z neho použili na stavbu ciest, latrín a vojenských opevnení.“

Zo svojho penziónu som raz peši zašiel aj do ultraortodoxnej štvrte Mea Šarim. Ako v starom filme z Haliče: s nedôverou voči prišelcovi zazerajúci a náhliaci sa chlapi v kaftanoch, s pajesami a klobúkmi. Pamätám si, husto lialo a nebolo kde ani vojsť – šábes. Dosť toho vieme o izraelsko-palestínskom konflikte, no takmer nič netušíme o neprekonateľných sporoch medzi ortodoxnými Židmi a sionistami, nehovoriac o  sekulárnych. Tí prví, odhadom ich je v tomto meste až 200-tisíc, veria iba v Kráľovstvo božie a akýsi štát Izrael, produkt Ben Guriona v roku 1947 a jeho nasledovníkov neuznávajú a nebudú zaň ani bojovať. Je im teda ukradnuté, či Jeruzalem je, alebo nie je jeho hlavné mesto.