Niečo na tom Silviovi je

parlamentné voľby sa budú v Taliansku konať na jar tohto roku. A koncom minulého roka sa Taliansko zachvelo v predtuche Berlusconiho návratu, keď regionálne voľby na Sicílii vyhrala koalícia troch strán: stredopravej Forza Italia plus dvoch krajne pravicových – Ligy Severu a Bratov Talianska.

Berlusconimu sa tak v praxi potvrdilo, že takýto politický zväzok môže mať úspech, a to napriek tomu, že je to čisto pragmatický „zlepenec“ troch subjektov, ktoré si v predchádzajúcich rokoch občas šli po krku. (Stačí si spomenúť, ako sám Berlusconi v roku 2016 vykričal kandidátke na starostku Ríma za Bratov Talianska, vtedy tehotnej Giorgii Meloniovej, že starostovanie nie je práca pre matky.)

Berlusconiho strana Forza Italia by sama voľby určite nevyhrala – v prieskumoch býva až na treťom mieste za ľavicovými populistami komika Beppeho Grilla a za stredoľavou, momentálne vládnucou Demokratickou stranou. No vynovený volebný zákon umožnil v Taliansku vytvárať koalície už pred voľbami, a tam sčítanie hlasov dáva výhodu práve Berluscovi, ktorý má stále koaličný potenciál – na rozdiel od Demokratickej strany a tiež Grillovho hnutia. (To sa dokonca koalíciám programovo bráni.)

„Bol usvedčený z daňových podvodov a obvinený z toho, že platil za sexuálne služby 17-ročnému dievčaťu.“

Ako je možné, že Berlusconi, škandálmi ošľahaný politik, ktorého v istom období nebrali vážne už ani jeho skalní priaznivci, slávi takýto návrat? Je to čisto vec jeho silného ega? Alebo je v tom niečo viac? Ako to, že ho voliči stále nezavrhli? Na prvý pohľad sa to zdá až absurdné.

bez štipky pokánia

Predovšetkým, Berlusconi má na konte toľko škandálov, že by to v Európe vystačilo aj na troch priemerných politikov, a ani po jednom nedal najavo štipku pokánia. Sú krajiny, kde by po desatine z toho, čo postváral vo verejnej funkcii, mohol byť vďačný za zachovanie osobnej slobody, niežeby sa ešte uchádzal o ďalší verejný úrad.

Nuž ale, toto je Taliansko. A toto je Silvio Berlusconi.