Taliani – či taliani?

mimochodom, čisto slovenský dvojzmysel Taliani verzus taliani – je pri pohľade na ňu ešte aktuálnejší. Zdá sa, že talianov s malým t, teda popletencov, je tamojšia politika plná. Najmä keď si uvedomíme, že k destabilizácii politickej scény najväčšmi – a už dlhodobo – prispieva talianska ľavica. Aj pred týmito voľbami, teda v období, keď prichádzali signály, že populizmus klíči a bujnie všade, zostala verná svojej tradícii samolikvidácie. Čiže streľby do vlastných nôh.

ľavica nenávidí samu seba

Samolikvidáciu predviedla už v roku 1996 (pád  stredoľavej  vlády Prodi 1), aj v roku 2007 (pád stredoľavej vlády Prodi 2).  A len čo sa dostal na čelo vlády niekdajší a veľmi úspešný florentský primátor Matteo Renzi, tiež to začal schytávať od svojich – pozri výsledok nedávneho referenda, v ktorom prehral aj zásluhou protivníkov vo vlastných  radoch. Pravda, dejiny niektorým z nich túto neschopnosť postupovať podľa spoločnej koncepcie zrátali: napríklad Massimo D' Alema, ktorý opakovane uprednostnil vlastné ambície, skončil vo svojom volebnom okrsku beznádejne posledný. A politici, ktorí sa od Demokratickej strany (to je ten spomínaný ľavý stred) odtrhli pod menom Slobodní a seberovní smerom doľava, ba zašli tak ďaleko, že v týchto voľbách neboli ani len  súčasťou stredoľavej koalície okolo DS, skončili s 3,7 percenta– a márne už potom neveriacky vyvaľovali oči a zamyslene špúlili ústa. Pritom na ich čele nie je nikto menší ako predseda Senátu, niekdajší veľmi efektívny postrach mafie Pietro Grasso. 

V tejto súvislosti ešte zaujímavosť, z ktorej možno usúdiť, aký význam sa dnes pripisuje kultúre a umeniu: úradujúci minister kultúry  Dario Franceschini sa vôbec nedostal do nového parlamentu.