borovce, 8. október 1987: Priviazané o rozpálený radiátor leží na zemi mŕtve telo Štefana Poláka, miestneho farára. Tvár zohavená, v ústach prelepených páskou natlačený papier, oči zaviazané, telo dobodané pilníkom. Záver oficiálneho vyšetrovania: lúpežná vražda. Až na to, že k nijakej závažnejšej lúpeži nedošlo. Vyšetrovatelia však podsúvajú verejnosti aj iný motív. Čo ak mal celibátnik žiarlivého homosexuálneho partnera? Nijaký taký sa však nenašiel. Okolo domu sa zišlo nečakane veľa príslušníkov Štátnej bezpečnosti, obhliadka miesta činu bola spravená nedbalo. Každému príčetnému bolo zrejmé, že Poláka zavraždili zrejme z iných dôvodov: kritizoval to, ako štát riadi cirkevnú politiku prostredníctvom provládneho združenia Pacem in Terris.
Ohavná vražda kňaza bola v roku 1987 prisilnou šálkou kávy. Preč boli 50. a 60. roky, Československo sa v roku 1975 podpísalo pod záverečný protokol Helsinskej konferencie, ktorá európske štáty zaväzovala rešpektovať ľudské práva a základné slobody, aj tie náboženské. Vražda kňaza bola za hranicou. Veriacich však nezastrašila, naopak, stala sa jedným z viacerých spúšťačov udalostí najbližších mesiacov.
Sieť lokálnych kresťanských komunít už v tom čase tvorila rozsiahlu pavučinu. Tá svoju silu ukázala zakaždým, keď sa zišla pokope. Napríklad na pohreb zavraždeného Štefana Poláka prišlo 12 000 ľudí. No najzásadnejším zhromaždením, aj keď nie takým početným, bola Sviečková manifestácia na Veľký piatok 25. marca 1988. Iniciátorom akcie išlo o to, aby na neobsadené biskupské stolce mohli zasadnúť biskupi menovaní z Ríma, a nie podľa gusta komunistickej strany, a takisto, aby mohol každý slobodne vyznávať svoje náboženské postoje. Vzali si do rúk sviece a smerovali na Hviezdoslavovo námestie, kde sa mali iba pomodliť ruženec a tým prejaviť svoje presvedčenie. Na námestie sa ich dostalo 3 500, zatiaľ čo 6 000 ďalších uviazlo v okolitých uličkách.
„Nie všetci ľudia tam prišli protestovať. Iba zabraňovali iným prísť na námestie.“
Úrady sa pred konaním zhromaždenia usilovali zastrašovať verejnosť prostredníctvom médií, vyhlasovali, že organizátori podujatia nie sú schopní zabezpečiť verejný poriadok, že môže dôjsť k výtržnostiam a že z dôvodu ohrozenia bezpečnosti budú na miesto zaslané špecializované policajné jednotky.
Masa ľudí na námestí však neprejavovala najmenší záujem vyvolať vzburu a ničiť okolité priestranstvo či budovy. Nedošlo ani ku krviprelievaniu, no represívne zložky polície začali beztak rozháňať dav autami, kropili ich vodou a nakoniec silnými prúdmi z vodných diel. Usilovali sa vyvolať paniku nasadením provokatérov. Napokon sa polícia v hystérii uchýlila k obuškom a zatýkaniu. No moc aj tak prehrala. Úspech Sviečkovej manifestácie spočíval v sile malých komunít tajnej cirkvi.
Nasledujúce riadky patria príbehom troch celkom bežných ľudí, ktorí boli účastníkmi Sviečkovej manifestácie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.