Kiska odchádza, prichádza Kiska

mnohí sme dúfali, že prezident si to ešte rozmyslí a pokúsi sa (takmer určite úspešne) o zotrvanie vo funkcii aj v ďalšom volebnom období. Nestalo sa a v prvej chvíli to vyvolalo (podľa očakávania) vlnu nie veľmi pozitívnych komentárov. Mnohí novinári sa sústredili najmä na prvú časť Kiskovho vyhlásenia a rozoberali dôvody a dôsledky „stiahnutia sa z boja“, „sklamania nádejí“, či „uprednostnenia osobného života pred verejnou službou“. Druhú časť prejavu brali viacerí komentátori zrejme len ako akúsi dymovú clonu, ktorej zmyslom malo byť oslabenie odsudzujúcich reakcií, ktoré nevyhnutne museli prísť.

Lenže už dva dni po oznámení rozhodnutia nekandidovať publikovali Aktuality.sk rozhovor s Andrejom Kiskom a Sme.sk rozhovor s jeho poradcom a hovorcom Romanom Krpelanom. Z obidvoch rozhovorov bolo jasné, že dôležitejšia bola druhá časť prejavu. To znamená, že Andrej Kiska neoznamoval svoj ústup z politiky. Oznamoval, aj keď len vágne a neurčito, nástup. 

nejasnosti

Väčšina bezprostredných komentárov sa sústredila na Kiskovo rozhodnutie nezúčastniť sa na prezidentských voľbách a jeho argumentáciu rodinnými dôvodmi. Nový argument týkajúci sa prílišnej politizácie prezidentskej funkcie najmä v období po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej si médiá všímali menej. Malo to svoj dôvod – ten argument nebol príliš zrozumiteľný a pôsobil dosť nepresvedčivo. Druhú časť prejavu, v ktorej sa hovorilo o ďalšej politickej angažovanosti, si komentátori tiež všímali len v menšej miere, akoby ju naozaj považovali len za zastierací manéver. A treba priznať, že takáto intepretácia mala svoju logiku. 

Ako by sa mal prezident zachovať, ak by sa naozaj rozhodol po uplynutí svojho mandátu stiahnuť z verejného života? Mohol s oznámením tejto skutočnosti čakať až do jesene, ale to by nebolo príliš férové voči ostatným potenciálnym kandidátom. Oveľa správnejšie bolo oznámiť to už teraz. Lenže takýto krok je nevyhnutne spojený s rizikom oslabenia svojej autority a tým pádom aj možnosti podieľať sa na formovaní verejnej mienky. Preto by bolo rozumné pridať k tomuto oznámeniu aj nejaké hmlisté slová o tom, že dôveru svojich priaznivcov sklamať nechce a svoj vplyv mieni použiť na podporu takých politikov, ktorých považuje za záruku smerovania Slovenska k slušnej a spravodlivej krajine.

GABRIEL KUCHTA/SME/PROFIMEDIA

Logiku dymovej clony podporovala aj značná nejasnosť Kiskových slov o svojich budúcich politických plánoch a najmä ich nekonzistentosť s rok starým vyhlásením, že nebude zakladať novú politickú stranu ani kandidovať do parlamentu. Pretože, ako správne poznamenal Peter Zajac vo videokomentári na našej stránke tyzden.sk, jedinou štandardnou cestou naplnenia Kiskovho zámeru „prispieť k začiatku novej politickej éry na Slovensku a pomôcť spojiť tých, ktorí sú nielen ochotní, ale aj schopní vládnuť zodpovedne a slušne“ je založenie politickej strany a kandidovanie v parlamentných voľbách.

Isteže, Andrej Kiska mohol mať na mysli nejaký neštandardný experiment s využitím dôvery, ktorej sa teší u veľkej časti obyvateľstva. To však väčšina novinárov zrejme správne odhadla ako myšlienku odsúdenú na neúspech. Iné možné vysvetlenie, a síce že rozmýšľa o štandardnom riešení, sa mnohí komentátori asi zdráhali prijať, pretože prezident by tým išiel proti svojim slovám spred roka, ktoré si všetci veľmi dobre pamätajú. Tým by sa Kiska hneď na začiatku pripravil o časť dôvery, ktorú počas viac ako štyroch rokov trpezlivo získal. To nevyzeralo ako rozumný krok.

Celkovo bolo v Kiskovom prejave toľko nejasností, že sa vlastne nedal dosť dobre uchopiť. Tak to vyzeralo dva dni – od utorka do štvrtka. A potom stačila jediná veta, a celý prejav nadobudol úplne jasné kontúry. Dokonca sa vyjasnilo aj to, prečo bol taký nejasný.