napriek jeho nespochybniteľným zásluhám o vznik Československa a všestranným verejným aktivitám s jeho menom súvisí viacero tienistých životných momentov, ktorých neznalosť je výsledkom šírenia dezinformácií, zaužívaných stereotypov a mýtov. Vďaka tomu je pre mnohých aj otcom slovenského národa a poctivým politikom, ktorý nemal nič spoločné s fašizmom. Skutočný príbeh o človeku, ktorému sa stavajú pamätné tabule, sochy a busty, je však zložitejší.
Konzervatívny Hlinka svojou profesiou, erudovanosťou a spoločenskými zvykmi patril nepochybne do mentálneho sveta 19. storočia. Demokracii ako základnému pilieru československej štátnosti nepripisoval veľký význam a skôr uprednostňoval autoritatívne správanie. Sympaticky vnímal pravicové nacionálne pohyby, ktoré mali blízko k vodcovským princípom a fašizmu vôbec. Navyše sa vyznačoval emotívnosťou, unáhlenosťou, tvrdohlavosťou. Rád sa pasoval za hlavného reprezentanta slovenského národa, občas antisemitsky konšpiroval a urážal prezidenta, za čo býval aj trestaný.
tajne, falošne a radikálne
Československo neslávilo ani rok existencie a Hlinka sa počas leta 1919 rozhodol vycestovať spolu so straníckymi kolegami Štefanom Mnoheľom a Františkom Jehličkom na Parížsku mierovú konferenciu a zástupcom víťazných mocností predostrieť memorandum „Pre mier v strednej Európe – memorandum Slovákov mierovej konferencii“. Na akcii by nebolo nič zvláštne, keby Hlinka necestoval bez súhlasu československých orgánov, s falošným pasom a pod menom Jozef Berger, získaným od nepriateľsky ladeného Poľska. Otvorene spochybňovali existenciu Československa, pretože v memorande žiadali vykonať referendum o zotrvaní Slovákov v Uhorsku. I keď bol za falošný pas niekoľko mesiacov internovaný, nikdy svoj čin otvorene neoľutoval, ba naopak, pre svoj väzenský pobyt si budoval kult martýra.
„Hlinka sa vedome stával vzorom pre mladých ľudáckych radikálov, ktorí zvykli uprednostňovať emócie pred racionalitou.“
Hlinkova cesta do Paríža celkom oprávnene vrhala tieň na jeho politické účinkovanie. Veď napríklad v roku 1924 ho František Jehlička pozýval na ním chystaný tzv. Zahraničný kongres slovenskej emigrácie. Aj keď sa na ňom nezúčastnil, verejne sa od akcie nedištancoval. Takýmto prístupom iba navodzoval dojem otvorených „zadných dvierok“ v prípade geopolitických zmien v Európe.
Čoraz viac sa do popredia dostával Hlinkov obľúbenec, vzdelaný právnik a radikál Vojtech Tuka. V roku 1921 nadchol Hlinku návrhom autonómie Slovenska, ktorý bol v skutočnosti konfederačným konceptom riešenia česko-slovenského štátoprávneho pomeru.
Od roku 1923 organizoval s Tukom stretnutia župných ľudáckych poslancov, ktoré provokatívne označoval za tzv.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.