založený v roku 1928, píše sa na ňom. Na stene vlajú zástavy USA a Slovenska. Čestného obyvateľa mesta pozná každý slovenský školák. Kostol a fara, v ktorej býval a pôsobil vynálezca Jozef Murgaš, je len na dohľad odtiaľto. Pred ňou sú stromy, ktoré sadil tajovský rodák – renesančný človek, ktorý sa musel presadiť za oceánom, aby vo svojich aktivitách rozkvitol. „Môžeme sa pozrieť dnu?“ pýtame sa panej po tom, čo som jej povedal, že robíme reportáž. Vytiahne klubovú kartu a zamáva ňou pred očami. „Len pre členov klubu,“ odvetí s ironickým úsmevom, nasadá do svojho trucku a odchádza preč. Srdce Slovenskej Ameriky.
ground zero
Keď sa New York ráno prebúdza, akoby vstával gigantický organizmus s množstvom údov na súši aj na mori. V City sme nenašli ani jeden vhodný hotel, tak nás ráno rýchlovlak priváža z Newarku v New Jersey. Veže panorámy Manhattanu sú len na horizonte a približujú sa. Vlak plný zívajúcich ľudí zmizne v tuneli a my sa ocitáme vo veľkej jame – doslova.
Nad hlavami máme niekoľko snehobielych poschodí terminálu metra a vlakovej stanice, vôkol ľudské mravenisko. Všetko človeka umenšuje, akoby sa nachádzal pod rebrami giganta. Len vysoko nad nami v presklenej štrbine sa do azúrovej oblohy týči 1 776 stôp vysoká veža World Trade Center 1. Tu je miesto zmaru a nového začiatku.
Okolo Wall Street utekáme južne do Battery parku, bývalej delostreleckej pevnosti. Kupujeme si lístky na trajekt, ktorý nás dopraví k Soche slobody a na Ellis Island. Každým chodníkom, schodom a parkom prechádzame miestami, ktoré videli preľaknuté oči našich vysťahovalcov, ešte nezvyknuté na tú mierku stavieb okolo.
Sadáme si na slnečnú palubu, od mora veje studený vánok, ale slnko páli. Skryté vlny zálivu našou malou loďou hádžu zboka nabok, na fotenie je ťažké udržať rovnováhu. Všetci turisti sa nahrnú k zábradliu na našej palube, keď sa pred nami v celej kráse zaskvie zelená Socha slobody. Francúzsky dar Američanom a ikonický maják nádeje, na ktorý hľadeli prekvapení Európania po týždňoch útrpnej plavby cez Atlantik. Ten obraz si pamätali do smrti.
„Prečo my doma musíme pomenúvať mosty podľa Chucka Norrisa?“
zimník v auguste
Newyorské panorámy nikdy neomrzia, no dlho sa nezdržíme. Chceme na Ellis Island. Z lode vyzerá ako kasáreň. Je to zvláštne, červená tehla pripomína baraky v Osvienčime. Neskôr sa dozviem, že to bola karanténna nemocnica. Vystupujeme v prístave, kam na prelome 19. a 20. storočia prišli milióny nových Američanov.
Zaoceánsky parník ich vylodil v prístave na Manhattane a sem ich previezli na inej lodi imigrační úradníci. Pre mnohých, najmä zmrzačených, chorých, negramotných a bez jediného dolára v kapse, to bol jediný dotyk s Amerikou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.