Ivan Mikloš: Euro čaká ďalšia kríza

prvého januára to bude desať rokov, odkedy Slovensko zaviedlo euro. Aké sú podľa vás dve najväčšie pozitíva a dve najväčšie negatíva, ktoré spoločná mena priniesla? 

Za najväčšie pozitívum považujem to, že spoločná mena ochránila reformy a zvyšuje disciplínu. Keď v roku 2006 prišiel Robert Fico k moci, bol už vstup do eurozóny rozbehnutý, už sme boli v ERM-2 (Európsky mechanizmus výmenných kurzov – pozn. red.) a Fico sľuboval, že všetky reformy zruší. Keď prišiel k moci, povedal, že ešte nie je jasné, či budeme vstupovať do eurozóny. 

Okamžitá reakcia trhov bola, že sa začali zbavovať koruny, koruna začala prudko padať. Fico bol zdesený a v Národnej banke ho veľmi rýchlo presvedčili, že dôvodom je obava a neistota z toho, že nevstúpime do eurozóny. Tak okamžite zmenil názor. A samozrejme to znamenalo ochránenie reforiem, lebo inak by sme nesplnili podmienky vstupu. Následne má členstvo v eurozóne aj isté pravidlá – Pakt stability a rastu, ktorý núti vlády znižovať deficit. Za druhé, najdôležitejšie, považujem to, čo sa bežne hovorí – znižovanie transakčných nákladov, väčšia stabilita meny, predvídateľnosť kurzu, istota pre investorov. 

Nevýhoda môže spočívať v tom, že nie je jasné, či sa eurozóna ako taká udrží. Teda možná kríza eurozóny. Iné riziká veľmi nevidím. 

čiže pripúšťate, že môže dôjsť opäť nejaká ďalšia kríza, napríklad v súvislosti s tým, čo sa deje v Taliansku, Francúzsku? 

Nielen pripúšťam, ono je to dosť pravdepodobné. Základný problém eura je v tom, keď dochádza k divergencii, teda k narastaniu rozdielov. A, žiaľbohu, k tomu dochádza, pretože južné krajiny – v minulosti Grécko, teraz Taliansko  – prosto nie sú ochotné robiť reformy, a tým pádom sa zväčšujú rozdiely v konkurencieschopnosti medzi severom, ktorý reformy robí a juhom, ktorý ich nerobí. A v tom je zásadný problém. A ak sa tento problém nerieši, zvyšuje to pravdepodobnosť krízy eurozóny v budúcnosti. 

v roku 2011 na takejto kríze eurozóny padla vláda, v ktorej ste boli ministrom financií.