také čudné prezidentské voľby sme na ponovembrovom Slovensku ešte nezažili. Necelé tri mesiace pred voľbami nepoznáme všetkých kandidátov, politické strany ich vyťahujú a skrývajú ako králiky zo straníckych rukávov. Agentúry robia prieskumy verejnej mienky z usadeniny kávy, do každého zaraďujú iných potenciálnych kandidátov, vytvárajú ich neexistujúce zoskupenia, ovplyvňujú verejnú mienku a strašia.
Ako vtipne podotkla Zuzana Čaputová, vyzerá to, akoby jedinou témou volieb bolo, kto sa vzdá. Hrá sa s falošnými kartami. Kto si už dnes napríklad pamätá, že postup Ivana Gašparoviča a Vladimíra Mečiara do druhého kola volieb nespôsobili v roku 2004 Martin Bútora a František Mikloško, ale spupná arogancia SDKÚ, ktorá bola tak presvedčená, že Eduard Kukan postúpi do druhého kola samovoľne, že celkom zanedbala kampaň a komunikáciu s ostatnými kandidátmi. Nikomu to nežičím, ale nápadne to pripomína spôsob vedenia kampane Róberta Mistríka. On nespája, ale pokúša sa rozdeľovať a panovať. No v pamäti je podpora-nepodpora Milana Kňažka a Radoslava Procházku Andrejovi Kiskovi, ako aj Gašparovičova maďarská karta voči Ivete Radičovej.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.