už dnes sa prezidentské voľby v marci 2019 označujú za najčudnejšie voľby po roku 1989. Je to tak. Od Kiskovej nekandidatúry a poznačených výskumov verejnej mienky, ktoré simulovali preferencie na základe neexistujúcich kandidátov, až po hry politických strán pripomínajú jarmok z Kukučínovej Rysavej jalovice. Spomeňme si len, koho všetkého zaraďovali agentúry do výskumov verejnej mienky: od Miroslava Lajčáka po Veroniku Remišovú. Pripomeňme si, kým všetkým od Harabina po Kotlebu médiá strašia. A zamyslime sa nad vzdávaním sa kandidátov ako jedinou doterajšou témou kampane. Je to dosť hanebné a neostalo to bez následkov. Lebo hra s neexistujúcimi kandidátmi je nielen hra s falošnými kartami, ale v prvom rade utvára verejnú mienku na základe nezmyselných výskumov. Je to trochu podobné ako preferencie založené na stávkach, ktoré nehovoria nič o tom, kto by koho volil, ale veľa o tom, kto by na koho stavil. My nepotrebujeme na fake news Rusov. My sme sami sebe Rusmi.
Do tejto predvarenej ryže prezidentských volieb zasiahla tento týždeň Veronika Remišová, ktorá povedala neskoro, ale predsa, niekoľko triviálnych právd. Že prezident nemá silné právomoci, aké mu pripisujú podaktorí kandidáti, ktorí buď nevedia, čo hovoria, alebo jednoducho zavádzajú. Že politika sa robí v parlamente a vo vláde, a nie v Prezidentskom paláci. A že význam prezidenta, ako to ukázal veľmi názorne Andrej Kiska, spočíva v inom – v jeho osobnej autorite.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.