energia a pocit, že sa chystá dačo veľké, visia vo vzduchu. Predstava, že slovenská história sa nevyhnutne hýbe smerom k pokroku, je však ilúziou. Rovnako je chybné si myslieť, že vďaka vzornému prezidentovaniu Andreja Kisku máme automatický nárok na ďalšieho solídneho prezidenta so silným morálnym a geopolitickým kompasom.
Tento boj treba vybojovať od nuly každých päť rokov. Je dobre, že nám dnes nestačí, že každý z trojice vedúcich kandidátov je prozápadný a predvídateľný – na rozdiel od šedej aparátnikovskej mizérie predkiskovských prezidentov. A je skvelé, že nezabúdame na pravdepodobné záväzky Maroša Šefčoviča voči strane, ktorá ho nominovala a ktorá nesie zodpovednosť za tie najhoršie krivdy, ktoré sa na Slovensku od konca mečiarizmu udiali.
Ilúzia nevyhnutnosti pokroku však zvádza k narcizmu drobných rozdielov, ktorý dnes kvitne na sociálnych sieťach či na názorových stranách novín. V mojej slovenskej bubline panuje názor, že Zuzana Čaputová by nielenže bola výborná prezidentka – s čím súhlasím – ale tiež, že akýkoľvek iný výsledok vrátane zvolenia Roberta Mistríka by bol pre našu krajinu zlým vysvedčením. Mistrík je predsa predstaviteľom prozápadného pravého stredu s nepoškvrnenou osobnou integritou a mimoriadnym intelektom. Mimochodom, ak by sa svoje vedecké know-how nerozhodol využiť komerčne, dnes by pokojne mohol byť váženým profesorom na ktorejkoľvek veľkej americkej výskumnej univerzite. To je méta, ku ktorej sa v slovenskej akademickej obci blíži len málokto.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.