Pravdy Františka Mikloška

okrúhly je naozaj, nie symbolicky, a je to fajn, lebo každý má pri ňom k ostatným rovnako blízko.

Na jednej takej večeri na prelome rokov 2017 a 2018 som aj ja dosť intenzívne presviedčal Fera, aby zvážil kandidatúru. Najmä preto, lebo Andrej Kiska už avizoval svojim priateľom, že asi nebude obhajovať svoj post. Nech už malo Kiskovo rozhodnutie akékoľvek dôvody, stále si myslím, že nebolo dobré ani správne. Nakoniec, už pri kandidatúre na prezidenta mal vedieť, do čoho ide. Samozrejme, je to jeho vôľa a my to musíme rešpektovať, nič iné nám nezostáva. Prezident v našom ústavnom systéme nemá veľké kompetencie, no a súčasná koalícia nerobila nič iné, iba rozmýšľala, ako ich ešte zmenšiť. Prezident je však hlava štátu a reprezentuje našu krajinu. V čase krízy môže svoje kompetencia našponovať až na hranicu ústavných možností, a toto Kiska predviedol brilantne.

František Mikloško je v prvom rade muž novembra ´89. No celý svoj život žil a prežil   v pravde. Preňho je pravda dôležitejšia než hmotné statky a svetské radovánky. Nijaký osobný prospech mu za socializmu nehrozil; za jeho účasť v tajnej cirkvi mu hrozilo skôr šikanovanie a väzenie. Žil v pravde aj za Mečiara, ktorý sa ho snažil vydierať tým, že jeden z biskupov bol agentom ŠtB. Asi aj bol, no Fero sa nepoddal. Žil v pravde aj vtedy, keď došlo na kauzu Bezák a trnavského arcibiskupa sa zastával tak vehementne ako nikto. Je pravda, že to tak nie je vice versa, no taký je život a Fero to tak aj berie. Žil v pravde aj za Dzurindu, keď sa vtedajší premiér k hnutiu, z ktorého pôvodne pochádzal, nesprával úplne v rukavičkách. Pravda Fera doviedla až k odchodu z KDH po voľbách 2006, keď skoro polovica vedenia hnutia viac než iba koketovala s myšlienkou spolupráce s Ficom, Slotom a Mečiarom. Fero žije vo svojej pravde napríklad aj vo vzťahu k Jánovi Čarnogurskému, s ktorým určite nezdieľa jeho politické názory, no drží sa toho, že priateľ sa neopúšťa pre politiku a tobôž nie pre nejaký prospech.