ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, teda štátna inštitúcia, platená z verejných financií, zverejnila v nedeľu na svojom oficiálnom facebooku zarážajúce tvrdenie: Investigatívni novinári denníka Korzár priniesli odhalenie, že na protestoch v Bratislave nevystupovali farmári, ale komparzisti platení agropodnikateľom Františkom Oravcom.
Oravec vraj protestujúcim „komparzistom“ platil 70, resp. 50 eur za deň. „Tento človek oklamal nielen verejnosť, ale aj médiá a viacerých politikov,“ píše štátna inštitúcia Slovenskej republiky, dopĺňajúc svoj status dáviacim smajlíkom. Status doplnili článkom bulvárneho Nového Času, ale Nový Čas len prevzal a upravil tlačovú správu ministerstva, ktorá sa opierala o základný zdroj informácií – článok regionálneho denníka Korzár z Košíc.
Celá situácia má niekoľko problémov, ale hlavným je skresľovanie informácií a zavádzanie zo strany štátnej inštitúcie. Výsledkom je podpásový útok na farmárov, ktorým má rezort pomáhať a ministerka Matečná slúžiť.
ako sa teda veci majú?
1. Róbert Bejda z Korzára napísal text, kde na rozdiel od tvrdenia ministerstva (ktoré sa na článok odvoláva) netvrdí, že Oravec platil komparzistov. Článok tvrdí toto: Od nemenovaného čitateľa Korzár dostal informáciu, že na bratislavských protestoch bolo niekoľko ľudí, ktorí nemajú s farmárčením nič spoločné a za účasť mali dostať zaplatené od Františka Oravca. Korzár svoj zdroj cituje, ale nemenuje. Pýtali sme sa autora textu aj šéfredaktora Jaroslava Vrábeľa, z akého dôvodu zdroj neuviedli. Odpoveď: „Kvôli ochrane zdroja.“
Staré, dávno zabudnuté novinárske kódexy síce hovoria, že novinár by mal v záujme posilnenia dôveryhodnosti svojich výstupov identitu zdroja čo najviac priblížiť, alebo aspoň uviesť dôvod, pre ktorý zdroju poskytuje anonymitu (obava o stratu zamestnania, atď.), ale budiž, je pravda, že toto odporúčanie už nenapĺňa väčšina médií, nielen Korzár.
Korzár sa snažil vec „potiahnuť“ ďalej – stretol sa so zamestnávateľom jedného z údajných komparzistov. Ten novinárovi Bejdovi údajne (na záznam) potvrdil, že jeho zamestnanec si na deň protestov zobral voľno a svojmu šéfovi hovoril o tom, že Oravec mu za celú akciu zaplatil. Meno zamestnávateľa Korzár opäť neuviedol.
Korzár sa údajne snažil spojiť aj so samotným kľúčovým človekom, ktorý mal byť platený. „Telefón však nedvíhal a na katastri sme zistili, že žiadnu pôdu nevlastní,“ píše novinár Bejda, čím poukazuje na svoju snahu a na to, že daný človek nie je farmár.
Následne denník poskytol priestor Františkovi Oravcovi, ktorý akékoľvek platby za komparz odmietol a vysvetlil, že niektorí ľudia išli do Bratislavy na protest s nimi ako sympatizanti, aj keď neboli farmári. A niektoré traktory im požičali roľníci, ktorí sa na akcii nemohli osobne zúčastniť.
V skratke: Korzár napísal, že niekto im poskytol spomínané informácie, oni si ich overili u nejakého zamestnávateľa, ktorí informácie potvrdil, ale s nejakým, kľúčovým človekom v celej kauze sa im nepodarilo spojiť. Oravec všetko poprel. Text uzavreli titulkom: „Farmár František Oravec popiera, že si na protestoch platil komparz“. Z tejto informácie spravila oficiálna štátna inštitúcia tvrdenie: „INVESTIGATÍVNI NOVINÁRI DENNÍKA KORZÁR PRINIESLI ODHALENIE, ŽE NA PROTESTOCH V BRATISLAVE NEVYSTUPOVALI FARMÁRI, ALE KOMPARZISTI PLATENÍ AGROPODNIKATEĽOM FRANTIŠKOM ORAVCOM!!! 😳😳“
A z Františka Oravca spravili klamára, ku ktorého menu sa hodí dáviaci smajlík.
Šéfredaktor Korzára k statusu ministerstva konštatuje: „Vyjadrenia v článku vieme preukázať, ale nie je možné nevšimnúť si, že rétorika subjektov, ktoré v spore okolo agrodotácií reprezentujú štát, neraz pripomína štýl komunikácie jednej zo strán sporu a toto nie je prvý taký prípad.“
2. Keďže .týždeň sa téme farmárskych protestov dlhodobo venuje, vieme z osobnej skúsenosti povedať, že bez ohľadu na pravdivosť informácií o platenom komparze bolo na bratislavských protestoch niekoľko reálnych farmárov s reálnymi problémami a reálnymi pocitmi krivdy, napríklad Ján Cenkner z dedinky Lastomír, ktorý pri blokáde Staromestskej ulice kľačal spolu s ostatnými na asfalte.
Žije vo veľmi skromných pomeroch a deje sa mu reálna krivda – zároveň je to rozhľadený človek, ktorý má svoju prácu rád. A nielen on, seriózny a pokojný, autentický účastník bratislavských protestov je aj Jaroslav Jánoš, alebo Miriama Šimončíková, 18-ročná študentka z Veľkého Lapáša pri Nitre. Pointa: protesty boli úprimné a autentické, bez ohľadu na Františka Oravca, Patrika Magdoška či nejakého komparzu.
3. .týždňu sa podarilo spojiť s dotknutým človekom, ktorý mal byť údajne zaplatený. Na rozdiel od trojnásobnej anonymity zdrojov v Korzári, na ktorej postavili svoje tvrdé závery štátni zamestnanci z ministerstva, dotknutý človek svoju identitu neskrýva. Radovan Tóth je mladý muž, ktorý tvrdí, že sám síce nie je farmár, ale hospodária jeho rodičia a snaženie farmárov chcel absolútne dobrovoľne podporiť. Žiadne peniaze od nikoho nedostal (Oravec zabezpečil len stravu a ubytovanie), ani nič o prijatých peniazoch nehovoril svojmu zamestnávateľovi.
„Faktom je, že Oravec po dlhom boji dostal konečne dotácie na svoju pôdu a jeho protivníci začali byť trestne stíhaní.“
Na traktoroch, ktoré mali zapožičané od farmárov, ktorí na protest nemohli ísť, išli spolu s kamarátom do Bratislavy. „Bolo mi cťou zúčastniť sa protestu,“ hovorí. V celej veci niekto klame: buď anonymný zdroj Korzára, alebo Radovanov zamestnávateľ, alebo samotný Radovan či František Oravec. Niečo nám ale môže napovedať fakt, že Radovan Tóth aj František Oravec sú reálne, neanonymné tváre, ktoré, na rozdiel od zdrojov Korzára, išli s kožou na trh. Nech to je akokoľvek, závery ministerstva z takto spletitého príbehu sú úplne absurdné a neférové.
O dôvodoch agresívnej podpásovky od ministerstva sa dá špekulovať veľa. Faktom je, že Oravec po dlhom boji dostal konečne dotácie na svoju pôdu a jeho protivníci začali byť trestne stíhaní.
Samozrejme, aj protestujúci farmári majú svoje slabosti, osobné problémy a tienisté stránky svojich pováh; nie vždy použijú pri svojom boji ideálne prostriedky. Podstata veci ale je, že sa im deje reálna krivda s praktickými dôsledkami na ich životy, s reálnym utrpením ich zamestnancov a rodín. A na toto nesmieme zabúdať, či sme novinári, štátna inštitúcia, alebo nezainteresovaní občania.