od toho, akí budeme čestní, odvážni, odhodlaní, vytrvalí, úprimní či spravodliví, ale aj od toho, aký vnútorný postoj dokážeme zaujať v časoch nášho vlastného utrpenia a nezdaru, závisí aj naše verejné účinkovanie.
To, aká časť národa dokázala poctivo reflektovať svoje vnútro a koľkým ľuďom sa podarilo úprimne nachádzať odpoveď na otázku, čo je dobro – naše osobné, našich detí a priateľov a nakoniec Slovenska a sveta – sa do istej miery ukáže 29. februára počas parlamentných volieb.
Každé voľby so sebou prinášajú nádej na zmenu k lepšiemu. Zároveň pred každými voľbami ukazuje pomyselný „barometer nádeje“ rôzne hodnoty. Ak si spomeniete na rok 2016, nádej v nich bola, no tlmená, i keď jednoznačne silnejšia než v roku 2012. Krátko po oznámení volebných výsledkov a po prekvapivo silných ziskoch SaS aj OĽaNO nádej vzplanula naplno, aby vzápätí, po zrade strany Most-Híd a časti Siete, táto nádej ľahla popolom.
Nádej z volieb 2020 je odlišná od tej spred štyroch rokov. Ukázalo sa, že realita je v krajine omnoho bolestnejšia, než si mnohí mysleli. Že súdnictvo je katastrofálne zabarikádované a neschopné sebareflexie, že štátne orgány vedia beztrestne ovládať bezcharakterní ľudia.
„Nech sa vo voľbách 2020 stane čokoľvek, našu vnútornú slobodu a pokoj nám nemôže zobrať nič, len my sami.“
Čoraz jasnejšie vidieť aj to, že naše školstvo a zdravotníctvo už roky nechytil do rúk človek (ľudia) s víziou a zároveň s dostatočnou politickou, intelektuálnou a morálnou silou. A mohli by sme pokračovať: polícia, štátna správa, pôdohospodárstvo... „Naše krajina nevzkvétá,“ povedal by Václav Havel.
O to viac je dnes dôležité dosiahnuť vo voľbách výraznú zmenu k lepšiemu. K tomu však treba pár slov dodať. Po prvé, nedajme sa zlákať priveľkými očakávaniami. Aj v stranách, ktoré pokladáme za nositeľov pozitívnej zmeny, vidieť už teraz nebezpečne veľa oportunistov, ktorí chcú bez škrupulí dosiahnuť úspech len na to, aby naplnili svoje egoistické ciele. A v týchto stranách vidíme aj ľudí, ktorí to teraz síce myslia dobre, no pri dotyku s mocou pravdepodobne zlyhajú. Táto skutočnosť by nás určite nemala odradiť, len nám môže pomôcť lepšie nastaviť naše očakávania. Je to dôležité, lebo od nastavenia našich očakávaní závisí následná miera nášho sklamania a frustrácie.
Po druhé, vidiac nelichotivý stav našej krajiny máme tendenciu hovoriť o zlomových voľbách, o poslednom pokuse, o finálnom vzopätí proti nespravodlivosti. Je to naozaj pravda, do veľkej miery. Keď sa však rozprávate s ľuďmi, ktorí prežili komunistické lágre či žili v neslobode, zistíte, že niektorí z týchto ľudí boli vnútorne omnoho slobodnejší než my. Pointa spočíva v návrate na začiatok tohto textu.
Nech sa vo voľbách 2020 stane čokoľvek, nech budeme čeliť akémukoľvek zlu a akýmkoľvek problémom v našej spoločnosti a v našom okolí, našu vnútornú slobodu a pokoj nám nemôže zobrať nič, len my sami. Tým, ako budeme žiť. Na konci Roka pravdy sa ukáže, kam sme dokráčali ako spoločnosť aj ako jednotlivci. Či sme po sebe nechali rumovisko, alebo či z popola začínajú rásť kvety. V každom prípade sa tešme. Pravda nás oslobodí.