zrazu deklarujú záujem riešiť nedostatok lekárov či sestier, ambulancie na pokraji likvidácie aj zadĺžené nemocnice. Na plecia pacientov aj zdravotníkov váľajú ďalšie a ďalšie povinnosti, poplatky a uťahujú kohútik trpezlivosti, pokiaľ im to obe skupiny obyvateľstva dovolia.
Vrchol zvrátenosti sme však zažili tento víkend – pohŕdanie zdravotníkmi, ich dôstojnosťou aj túžbou pracovať vo vlastnej krajine za slušných a normálnych podmienok. Túžbou vrátiť krajine, ktorú majú radi, to, čo do nich investovala. Vychovávať tu svoje deti, venovať sa svojim pacientom. V pokoji a dôstojnosti. Za slušných ľudských a finančných podmienok.
Vyhlásenie Róberta Fica typu „pokiaľ vyštuduješ medicínu a nebudeš tu chcieť zostať, zaplať 55 000 EUR a môžeš ísť, kde chceš“ je zrkadlom vnímania zdravotníctva politikmi a absolútneho pohŕdania tými, ktorých sa to týka. Najprv zdravotnícky systém zdecimovať, priviesť ho na pokraj kolapsu a potom k nemu detinsky chcieť zdravotníkov priviazať reťazou – to je vrchol cynizmu a hlúposti.
čo je zhnité v slovenskom zdravotníctve? Už takmer všetko.
Exodus slovenských zdravotníkov pramení z hlbokej a trpkej frustrácie – lekári, sestry aj ostatný zdravotnícky personál sú roky vystavení nedôstojným pracovným aj ľudským podmienkam. Je prvoplánové všetko prisudzovať výlučne peniazom, hoci hrajú významnú úlohu.
Zvyšujúca sa byrokratizácia, absolútny chaos a rozklad v plánovaní výdavkov na zdravotníctvo, zvyšujúci sa astronomický dlh štátnych nemocníc, neefektívnosť, ambulantný sektor na kolenách, nedôstojné postavenie sestier, blúdenie pacienta v systéme zdravotnej starostlivosti, ktoré zaťažuje nielen jeho, ale aj zdravotníkov, ktorí sa mu snažia pomôcť. Nehovoriac o praktickej likvidácii veľmi úspešne rozbehnutého rezidentského programu, skostnatenom vzdelávaní medikov (česť zriedkavým výnimkám), rigídnom systéme atestácií nemocničných lekárov, v ktorom zvýšenie ich kvalifikácie často závisí od vrtochov nadriadeného.
Nezriedka mladý lekár čaká na možnosť vykonať špecializačnú skúšku niekoľko rokov iba preto, že by mohol byť konkurenciou svojho nadriadeného. Aj to je jeden z dôvodov, prečo nám chýbajú atestovaní mladí lekári. V zahraničí po splnení kvalifikačných predpokladov lekár môže požiadať o skúšku bez obštrukcií.
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) už od minulého roka nemá predsedu, dávno však prestal plniť úlohu hodnoverného kontrolóra systému a navyše sa zmieta v podozrení zo závažného pochybenia a korupcie.
Nemocnice nemajú funkčný DRG systém, ambulanciám chýba reálny zoznam výkonov – zjednodušene: ani jedna zdravotná poisťovňa vlastne nevie, za čo reálne zdravotníckym zariadeniam platí. Tie sa zas nemôžu domôcť reálnych platieb, pretože v systéme je chaos a zvíťazí silnejší. Pacient sa iba lieči, ale neodchádza vyliečený. Mýtizovaná stratifikácia je veľmi potrebná, ale vytrvalo sa mlčí o tom, kde sú jej nedostatky. Napriek tomu, že do zdravotníctva vlievame každoročne viac peňazí, ktoré už prekročili viac ako 5 miliárd EUR na rok 2020, vytekajú nekontrolovane v neprehľadných tendroch a pseudoobstarávaniach. Už teraz je jasné, že to nebude stačiť... Chýba akákoľvek vízia rozvoja, absentuje záujem systém stabilizovať. Iba negatíva? Určite nie.
Šťastím tejto krajiny sú slovenskí zdravotníci, ktorí na Slovensku zostali. Napriek všetkému. Stále verili a veria, že sa na Slovensku oplatí žiť a pracovať. Kvôli sebe, svojim blízkym, svojej krajine aj svojim pacientom. A chcú v tom pokračovať.
prečo odchádzajú slovenskí zdravotníci?
Nedávno sa na mňa obrátil mladý lekár, chlapec zo severného Slovenska. Končí štúdium na Karlovej univerzite v Prahe s červeným diplomom a chce sa vrátiť domov. A čuduj sa svetu, chce byť všeobecným lekárom na Slovensku. Keď som sa ho spýtala na dôvody, odvetil, že je tu doma a chce Slovensku pomôcť. Dostal možnosť pracovať v Prahe vo výskume, napriek tomu sa rozhodol inak. Keby chcel, mohol zostať za hranicami a keby chcel, mohol na to isté nakriatnuť aj svojich kolegov. Neurobil to. Na Slovensko sa chcú vrátiť ďalší štyria jeho spolužiaci. Majú však problém nájsť si miesto na Slovensku (!).
Keď sa informovali v piatich slovenských nemocniciach, či by bol o nich záujem, tri im ani neodpovedali, jedna ich odmietla a iba jedna prejavila záujem. Keď to isté z recesie skúsili v Čechách a na Morave, odpovedali im do 48 hodín priamo riaditelia nemocníc a dali im na výber tri termíny na osobný pohovor. Niečo naozaj nerobíme dobre. Čaká nás ešte dlhá cesta – urobiť Slovensko atraktívnym aj pre tých, ktorí majú chuť sa vrátiť domov.
Politici zjavne vôbec nechápu, čo sa v slovenskom zdravotníctve naozaj deje. Vlastne ich to už roky ani nezaujíma. Nech sa dialo čokoľvek, lekári aj sestry stáli pri svojich pacientoch. A prečo? Mladý lekár alebo sestra neodídu zo Slovenska, keď tu nájdu dôstojné podmienky na svoju prácu a rodinný život. Mladý lekár neodíde zo Slovenska, keď mu štát umožní zvyšovať si kvalifikáciu štandardným spôsobom. A neodíde ani vtedy, keď sa opäť stane lekárom, ktorý má dostatok času na svojho pacienta a nebude zavalený množstvom byrokracie.
Nie, nie je cestou priviazať slovenských lekárov k zdecimovanému systému reťazou. Nie je potrebné sa im vyhrážať, ani ich strašiť. Nie sú malé deti. Každý z nás, lekárov aj sestier, je tu preto, že sa chce starať o svojich pacientov a žiť v tejto krajine. Slušne, dôstojne, s pocitom, že Slovensku na nás a našej práci záleží. Páni politici, máme radi svoju prácu a vieme, čo treba robiť. A bude to tak aj vtedy, keď vy tu už nebudete...
MUDR. Monika Palušková, PhD., MBA je prezidentkou Spoločnosti všeobecných lekárov Slovenska