Slováci si musia uvedomiť, že my sme EÚ a my sme NATO

európska únia podľa niektorých kritikov nevyvinula dostatočnú iniciatívu, aby motivovala Britov k zotrvaniu v EÚ. Súhlasíte?

Dalibor Roháč: Je ťažké hodnotiť, čo EÚ mala urobiť inak pred britským referendom. Najdôležitejším faktorom je komplikovaná história vzťahov medzi Európskou úniou a Veľkou Britániou. Briti do Únie vstupovali v čase, keď Británia vyzerala veľmi odlišne od dneška a EÚ vyzerala takisto inak. Na Britskej strane vždy existovalo tvorivé napätie o tom, či je ich členstvo naozaj také, akému sa upísali. Briti odmietli členstvo v eurozóne a potom prišlo napríklad britské „hurá“ pri rozširovaní sa Európskej únie. Po ňom nasledovalo isté vytriezvenie, keď všetci východoeurópski pracovníci prišli pracovať práve do Veľkej Británie.

veľká Británia ako prvá otvorila novým členským krajinám pracovný trh, pričom Nemecko, Rakúsko a iné členské štáty ho otvorili až po niekoľkých rokoch. Veľká Británia bola teda najústretovejšia k novým členským krajinám...

Dalibor Roháč: Vždy tam existovalo isté napätie a aj z toho dôvodu v počiatkoch tohto projektu boli Francúzi veľmi skeptickí voči Britskému členstvu v EÚ. Charles de Gaulle vetoval žiadosť Británie o členstvo v EÚ. Charles de Gaulle videl Britániu ako piatu kolóniu Spojených štátov v Európe. Situácia bola s Britániou vždy komplikovaná aj po Maastrichtskej zmluve. Veľká Británia má dlhú tradíciu konzervatívneho euroskepticizmu. To, čo sa stalo v roku 2016 v Británii, je súčasťou populistickej nálady, ktorá sa preháňa západným svetom a v liberálnych demokraciách. Pre mnoho voličov, ktorí hlasovali za britský odchod z EÚ, to nebola snaha povedať „nie“ špecificky Európskej únii, ale bol to zdvihnutý prostredník celému politickému establišmentu vrátane toho britského. Odchod Británie nás nesmie tešiť.

teší odchod Spojeného kráľovstva vôbec niekoho s výnimkou Mariána Kotlebu, Štefana Harabina a im podobných? 

Dalibor Roháč: V Británii boli ľudia, ktorí oslavovali 31. januára, ale myslím si, že triezvejší pohľad naznačuje, že je to strata pre Veľkú Britániu aj pre Európsku úniu. 

čo stráca brexitom Európska únia a čo stráca Veľká Británia?

Martin Klus: Realita je taká, že hlas zdravého rozumu, ktorý Británia v EÚ predstavovala, nám bude chýbať. Ten povestný večer bezprostredne po referende bol veľmi nešťastný preto, že strácame dôležitého spojenca, hlavne v platforme ECR v podobe britských konzervatívcov. Možno to poviem trochu vulgárne, ale po ich odchode zostala v ECR veľmi zaujímavá zoologická záhrada. 

Nebude jednoduché spolupracovať a pre platformu bude veľkou výzvou zotrvať v podobe, ktorú dala práve britská konzervatívna strana dokopy. Okrem dôležitého spojenca a jadrovej veľmoci, ktorá má právo veta v bezpečnostnej rade, strácame krajinu, ktorá nám bola spomedzi všetkých európskych krajín prinajmenšom jazykovo a kultúrne najbližšia. Minimálne pre tých, ktorí majú angličtinu ako prvý jazyk. Mnohí občania Slovenskej republiky sa rozhodli odísť pracovať a študovať práve do Veľkej Británie. Dnes tam pracuje približne stotisíc občanov. To je jedna z kľúčových vecí, ktoré ma najviac trápia. Teda čo bude s nimi a čo sa s nimi stane po 1. januári 2020. Británia je aj náš veľmi dôležitý obchodný partner, obzvlášť pokiaľ ide o automobilový priemysel. Vnímam veľké problémy, ktoré môžu nastať. Teraz nás čaká ešte náročnejšie obdobie negociácie vzťahov s Veľkou Britániou v porovnaní s tým, čo sme zažívali teraz.

únia teda prichádza o jadrovú mocnosť aj o dôležitého obchodného partnera. Británia garantuje občanom, ktorí v nej už pracujú a študujú, zachovanie status quo. Je to tak alebo sa už objavili nejaké nové informácie?

Miriam Lexmann: Ľudia vo Veľkej Británii sa musia prihlásiť na úradoch a sú s tým spojené administratívne patálie, ktoré trvajú dlho. Status quo pre týchto ľudí je jasný iba na najbližších jedenásť mesiacov alebo dokiaľ neuzavrieme medzi sebou ďalšie zmluvy. 

Je to trochu paradoxné, že mnohí oslavovali či smútili, že brexit nastal v noci z 31. janurára na 1. februára. Čiastočne však brexit nastal hneď po referende, keď sa mnohé firmy a univerzity začali pripravovať na odchod z EÚ. Mentálne sa nastavili na to, že Británia nebude v EÚ. Reálny odchod nastane o jedenásť mesiacov, no je možné, že sa prechodné obdobie bude predlžovať. Momentálne máme len dohodu na tom, že sa dohodneme. 

Jedna vec, ktorú strácame odchodom Veľkej Británie, je tá, že sa Británia na federalizáciu a presun kompetencií do Bruselu pozerala podobne ako my v strednej Európe. To je pre nás obrovská strata. Väčšinovo medzi občanmi v strednej Európe panuje názor, aby sme nepresúvali ďalšie kompetencie na Európsku úniu a aby sme EÚ nefederalizovali. Británia v tom bola naším spojencom. Bola spojencom aj pri rozširovaní Európskej únie. Tak ako ste spomenuli, bola to práve Veľká Británia, ktorá otvorila náš pracovný trh a plnila si svoju povinnosť voči novým členským štátom. Ak by sa pracovný trh hneď na začiatku otvoril vo všetkých členských štátoch aj tých starých, tak by bol nátlak na pracovný trh Veľkej Británie menší. 

nemecko, Francúzsko a ďalšie členské štáty však Veľkú Britániu varovali, že ak otvoria svoj pracovný trh, tak im hrozí veľký prísun pracovníkov z nových členských krajín. 

Miriam Lexmann: Tieto krajiny nemali Veľkú Britániu varovať, ale tiež otvoriť svoj pracovný trh. Staré členské krajiny si zobrali výnimky, ktoré predlžovali až deväť rokov. Je fajn, že ich varovali, ale Veľká Británia otvorením svojho pracovného trhu urobila morálne gesto. Ak by Nemci či Francúzi otvorili svoj pracovný trh skôr, tak by situácia okolo Veľkej Británie nemusela dopadnúť tak, ako dopadla.

BORIS NÉMETHMiriam Lexmann: Za protiamerické nálady u nás môže aj dvojtvárna politika súčasnej vlády. Nepočúvame žiadne jasné slová o tom, prečo patríme na Západ a že Spojené štáty sú naším spojencom.

v čom podľa vás Veľká Británia najviac obohatila Európsku úniu?

Dalibor Roháč: Briti sa na Európsku úniu pozerajú, akoby to bolo niečo cudzie a exogénne v zmysle, že nám tu prichádzajú nejaké zákony z Európskej únie o zakrivení uhoriek a nevieme s tým nič urobiť.