takmer 80-ročná Mária žije sama v malom dvojizbovom byte. Je jedna zo stoviek tisícov dôchodcov, ktorí sú v čase pandémie najohrozenejšou skupinou a ktorej život sa zredukoval do malého mikrosvetu spoločenskej izolácie.
Odkedy vypukla pandémia, nechodí do kostola, nestretáva sa s najbližšou rodinou. Tvrdí, že sa ani tak nebojí o seba ako toho, že by ona mohla nakaziť ich.
Poctivo nosí rúška, ktoré jej svojpomocne ušili dcéry. Tie jej každý deň volajú a zisťujú, čo robila a kam išla.
Nákupy zatiaľ zvláda sama. Do obchodu sa vyberie dvakrát za týždeň. Občas sa zájde prejsť pomedzi sídliskové paneláky. Využíva, že chodníky sú prázdne. Keď niekoho z diaľky uvidí, zmení smer cesty, aby sa mu vyhla. Predsa sa bojí. S nadhľadom a miernou iróniou hovorí, že by jej teraz možno ani nikto neprišiel na pohreb.
Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti spoznáte podľa toho, ako sa dokáže postarať o svojich najzraniteľnejších. V čase pandémie rastie záujem o najstarších občanov. Spoločnosť sa mobilizuje, aby ich ochránila. Je to cítiť na viacerých úrovniach a možno to poukazuje na našu, zatiaľ neodhalenú, vyspelosť.
Okrem nárastu spolupatričnosti zažíva slovenská spoločnosť aj jeden zvláštny paradox. Seniori boli vždy skôr na okraji záujmu a jedna z najviac sociálne vylúčených skupín obyvateľstva. Do pozornosti sa dostávajú až teraz, keď im ide o život. Paradoxne im pozornosť v tejto situácii musí nevyhnutne priniesť ešte viac spoločenskej izolácie.
900 dobrovoľníkov
Červený kríž získal od začiatku pandémie do svojich radov takmer 900 dobrovoľníkov.