tento talentovaný hokejista z čias ČSSR sa narodil 11. novembra 1964 v Liptovskom Mikuláši do robotníckej rodiny. Ako on sám hovorí, mal „veselé komunistické detstvo” plné zážitkov. Rodičia jemu aj jeho mladšej sestre Miriam dokázali dať všetko, čo potrebovali. Sám seba opisuje ako chvíľami rebelujúceho človeka, najmä v období detstva a mimo školy.
Navštevoval základnú školu v Liptovskom Mikuláši a neskôr Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Liptovskom Hrádku. V roku 1984 zmaturoval, konkrétne v odbore technickej obsluhy prostriedkov výpočtovej techniky. V tom čase v praxi absolútne nevyužitý odbor. Aj keď žil na mnohých miestach, stále o sebe hovorí ako o hrdom Liptovčanovi a aj v súčasnosti žije v blízkosti svojho rodiska, pri Prešove. V Liptovskom Mikuláši stále žije jeho mama, na rozdiel od sestry, ktorá už dlhé roky býva v Bratislave.
zoznamovanie sa s hokejom a prvé impulzy
Pre Petra bol vždy veľkou inšpiráciou vo viacerých smeroch jeho už nebohý otec. Keďže aktívne hral futbal, rozhodol sa, že tiež skúsi cestu športovca. Pamätá si, ako ho raz jeho sused Drahoš Fajgerta zavolal zahrať si hokej, pretože im chýbal hráč. Mal vtedy len sedem rokov a v tom momente vedel, že sa chce venovať tomuto športu. A to nielen pred panelákom.
Odvtedy začal čas plynúť raketovou rýchlosťou a Peter prechádzal všetkými kategóriami od základnej školy až po ligu dospelých. Preto niet sa čo čudovať, že istý pán Matys, ktorý bol dlhoročný riaditeľ košického hokejového klubu, si ho raz všimol. Jeho bežnou praxou bolo, že chodil po zápasoch v Liptovskom Mikuláši, v Banskej Bystrici a v Poprade, kde hľadal nové talenty, ktoré sa potom snažil priviesť do Košíc. Rovnaký scenár platil aj pre Petra Veselovského, ktorý v roku 1984 začal v Košiciach hrať. Riaditeľ ho ubytoval v hoteli Aréna a pretože v tej dobe museli byť všetci zamestnaní, jeho zamestnali v košických železiarňach. Pamätal si, ako ho Petričko vzal do veľkej fabriky, kde mal pracovať ako zámočník. Pripravili pre neho zmluvu a každý mesiac mu mal majster odovzdať výplatu, 1480 korún. Bol teda zamestnaný len papierovo a za celé obdobie, teda v rokoch 1984 - 1990, bol vo fabrike len dvakrát. Dohodol sa totiž s majstrom, že mu bude výplatu nosiť domov, výmenou za permanentku na hokej.
Avšak pre Košice sa nerozhodol len na základe pozvania riaditeľa Matysa, ale aj vďaka odporúčaniam spoluhráčov v Liptovskom Mikuláši. Stretol sa s nimi počas hosťovania v októbri 1984, a keďže to boli bývalí košickí hráči, vedeli mu poradiť a pripraviť ho. Hokejisti ako Jano Šterbák či Vlado Šandrik a ďalší, boli tými, ktorí ho vychovali pre hru v Košiciach.
začiatky hokejovej kariéry
Pamätník začiatkom roku 1985 narukoval na vojnu, avšak so sadrou, pretože si pri zápase potrhal väzy v kolene a nejakú dobu nemohol trénovať. Až v polovici augusta 1985 nastúpil do klubu Dukla Michalovce, kde s hráčmi tvorili perfektnú partiu. Svedčilo o tom aj ich skoré víťazstvo v hokejovej lige, hneď počas prvej sezóny.
Po prvej sezóne v Michalovciach si Petra všimli v Trenčíne a dostal ponuku, aby prestúpil do ich klubu. Túto ponuku nedostal len on, spomínali sa ešte hráči ako Chalanko či Hornák.
On však túto ponuku neprijal, keďže v tom čase si našiel v Michalovciach priateľku, svoju súčasnú manželku, teda mal veľkú motiváciu zotrvať tam, kde bol.
hráčske regióny pamätníka a jeho prelomové roky
Pamätník spomína, že sa mu najlepšie hralo v Košiciach a v Plzni. Dokonca mu v tej dobe bolo ľúto, keď nedostal uvoľnenie z Košíc do Plzne, keďže tam mal pripravenú zmluvu na ďalšie tri roky. Ale nestalo sa tak. Po revolúcii, v roku 1994, začal hrať aj v zahraničí. „To bol ako prechod cez železnú oponu, zo socializmu do kapitalizmu, až vtedy som zistil, ako môže nejaký iný klub fungovať.” Aj takto opisuje zmenu, ktorú zažil, keď mohol vycestovať za hranice. Rozdiel označil prirovnaním „nebe a dudy”.
Z Francúzska si takisto odniesol veľa pekných zážitkov z hry, avšak kvôli veľkej vzdialenosti ho za celý čas navštívila rodina len raz, síce na tri mesiace, ale stále to bolo málo. Veľmi sa mu páčil život, ktorí Francúzi viedli a tiež zastáva názor, že by to bola pre neho najkrajšia krajina pre život, keďže tam nevládol uponáhľaný životný štýl, ale relatívny pokoj.
Rozdielne boli regióny, v ktorých hrával, a tak to bolo aj so samotnými hráčmi. Peter spomenul CSK Moskvu, ruskú reprezentáciu, kde boli fantastickí hokejisti, ale o niečo horšie to už bolo s ich správaním. Boli arogantní a zväčša odmeraní voči ostatným klubom, čo však ale nebolo pravidlom. Konkrétne počas propagačného turnaja Leningradská pravda v Leningrade si rozumeli lepšie, dokázali si spolu posedieť a podať ruky.
Čo sa týka Američanov a Kanaďanov, hrali skôr zastrašujúci hokej a tiež ich radil medzi arogantných športovcov. To sa však nedá povedať o Švédoch či Fínoch, ktorí boli priateľskí, vždy sa pozdravili alebo podávali ruky.
Pre Petra Veselovského bol snáď najvýznamnejší rok 1992, keď zažil dva veľké triumfy, avšak určite nebol jediný. Za ďalší významný považuje rok 1984, v ktorom nastúpil do Košíc, a keď sa to celé začalo. Dôležitá bola aj jeho vojenská služba, ktorá v prvom rade zmenila jeho myslenie, a vtedy tiež prejavili záujem o jeho osobu z klubu Slovan Bratislava. Tu si spomenul na otcove slová, ktorými ho odhováral od Bratislavy, keďže už bol dohodnutý na nástupe do Košíc.
Za zmienku stojí tiež rok 1987, ktorý je aj rokom jeho svadby a narodenia prvého syna. Počas letnej prípravy v Košiciach si prvé tri zápasy odsedel na striedačke a možnosť hrať dostal až po prvej tretine v Bratislave, v zápase proti Slovanu. Hral vtedy medzi Marianom Štefanovičom a Petrom Bondrom, pričom v obrane bol Jerguš Bača a Peter Slanina. Bolo to veľmi úspešné zoskupenie, keďže dve jeho nahrávky Petrovi Bondrovi boli gólové. Odvtedy hrali spolu, až kým neodišiel.
Spomenul tiež rok 1988, v ktorom získali federálny titul, či rok 1991, kedy zaujal trénera Hlinku a dostal sa do reprezentácie, čo nebolo ľahké. V neposlednom rade to bol jeho najúspešnejší rok 1992, v ktorom získal bronzovú olympijskú medailu a bronzovú medailu z majstrovstiev sveta, v zápase Praha - Bratislava.
najväčšie športové zážitky
Podľa Petrových slov tých zážitkov bolo nespočetne veľa, a nie každý z nich by sa hodil do rozhovoru. Avšak pár z tých, ktoré stoja za to, spomenul.
Počas pôsobenia v Košiciach každoročne chodievali vlakom z Košíc do Kyjeva na sústredenie, pričom počas jednej z týchto ciest mal spoluhráč Milan Stáž narodeniny. Cestu si zvyčajne krátili hraním kariet, konkrétne fajeru. Vtedy už boli vo veselej nálade, keďže súčasne oslavovali, a keď prišli na hranice, Milan odmietol dať colníkovi pas. Hovoril, že má na ruke akurát tri kone, a teda až keď dohrá, vtedy mu ukáže doklad. Pravdaže to skončilo vyvedením z vlaku, ale našťastie to tréneri vyriešili. Oni totiž vždy hovorili, že pokiaľ je na ľade všetko v poriadku, tak do súkromného života hráčov sa nebudú starať.
Pamätník vzápätí spomenul ďalší veselý zážitok z vlaku. Konkrétne s Paľom Švárnym, ktorého, už tiež v lepšej nálade, našli nakoniec obsluhovať v rovnošate v jedálenskom vozni. Hovoril, že si vymenil miesto s čašníkom, ktorému dal svoju reprezentačnú teplákovú súpravu za odmenu.
Nezabudnuteľným bol aj let do Brna, počas ktorého znovu hrali karty, avšak tentokrát pri vstupe na toaletu. Znovu v povznesenej nálade, keď im išla karta, nechceli nikoho pustiť dovnútra, kým nedohrajú. Zrazu prišla turbulencia a spoluhráč Slanina sa veľmi zľakol, začal ich objímať a tvrdil im, že sa vidia poslednýkrát. Bolo to veľmi komické. Takto by mohol vo veselých zážitkoch pokračovať donekonečna, avšak nevyhol sa ani tým tragickým.
K tým nešťastným rozhodne patrí nehoda českého hráča Luďka Čajku. Počas tohto zápasu bol pamätník na ľade a nastreľoval puk Tónovi Bartanusovi. V tom okamihu Čajka padol na zem, avšak nik sa ho nedotkol. Doktori tvrdili, že si prelomil členok a potom nekontrolovane spadol, teda zranenie si spôsobil sám. Peter si spomenul, ako sa v tom momente doktor Klíma snažil otvoriť Čajkovi ústa, avšak nebolo to možné, tak mu musel hokejkou vybiť zuby, aby sa dostal k zapadnutému jazyku. Vtedy hokejistovi Svitekovi prišlo nevoľno, keďže všade bolo veľmi veľa krvi. Bohužiaľ, Ludek Čajka sa z umelého spánku už neprebral a zomrel. Vtedy ich prezývali „černé svine” a diváci im to dávali za vinu. Aj také momenty prináša šport.
Pamätník spomenul aj množstvo krásnych príbehov z čias vojenčiny, kde boli v podstate rozdelení na vojakov-športovcov a radových vojakov. Pamätá si, že mal celkom dobré vzťahy s každým a keď mohol, pomohol, keďže mali voľnejší režim než ostatní. Necítil sa byť prominent, ale zároveň skonštatoval, že to priniesol život. On bol športovec, oni nie. Tiež dodal: „Bolo treba sa lepšie učiť, a nie šmýkať sa dole kopcom na taške.” Tým chcel povedať, že aj oni mohli byť športovcami.
emigrácia a pôsobenie vo federálnej lige
Peter Veselovský nikdy vážne neuvažoval o emigrácii zo svojho rodiska. Svojím spôsobom vedel, čo to obnáša a čo by to znamenalo pre zvyšok jeho rodiny, ak by sa tak rozhodol. To však nič nemení na veci, že dostal ponuky emigrovať. Prvá ponuka prišla v roku 1988 počas turnaja s Fínskom. Prišiel za ním na hotelovú izbu fínsky agent Kino Aura a ponúkol mu, že môže ostať, že privedie aj jeho manželku a syna. Bolo to pre neho pokušenie, hlavne vidina dobrého zárobku, avšak bál sa o zvyšok rodiny doma. Druhú ponuku dostal po revolúcii, keď Jirko Crha lanáril Petra Bondru a Baču do NHL. Jemu to bolo tiež naznačené, avšak on znovu odmietol. Tvrdil, že mu bolo doma dobre a nechcel pokúšať šťastie a púšťať sa do príliš veľkého rizika. Nemal sa síce luxusne, ale stačilo mu to. Zároveň tým načrtol postoj k režimu, za ktorého sa nemal doma zle. Nepociťoval žiadne diktovanie a hlavne, vďaka tomu, že bolo jeho meno známe, keď potreboval niečo vybaviť, tak to jednoducho vybavil. Pamätal si však, že vždy, keď išli na nejaký zájazd, cestoval s nimi cudzí muž, pravdepodobne agent, avšak ustrážiť 30 ľudí bolo pre neho určite nemožné. Nikdy sa nestretol ani so žiadnym vypočúvaním po príchode domov zo západu, avšak nevie, či to súviselo s tým, že bol známy športovec, alebo nie.
Vo federálnej lige Peter odohral 253 zápasov, dal 84 gólov a mal 104 asistencií. Bol skôr prihrávačom než strelcom. Hral v systéme, kde bol brániacim centrom a stredným útočníkom, a to najmä v Košiciach. Znamenalo to, že bol mozgom päťky. Čo sa týka dávania gólov, toho sa báť nemusel, keďže mali v tíme dve gólové mašiny, Slaninu a Bondru.
Na spoluprácu s nimi si veľmi dobre pamätá a so Slaninom sa dokonca stretáva dodnes. Kedysi bývali blízko seba aj s Bondrom, na ulici hokejistov. Podľa neho sa už nemôžu dnes hokejisti medzi sebou tak poznať, pretože v kluboch funguje príliš rýchla migrácia a výmena hráčov.
V rámci ligy v Čechách odohral dve sezóny, v Plzni a v Karlových Varoch. Nedá na ne dopustiť, a ľutoval obdobie, keď sa Česi a Slováci rozdelili. Vtedy nastal aj koniec federálnej ligy, avšak zrazy s Čechmi stále pokračovali. Spomenul, že v tíme nikdy nebolo cítiť tlak na to, či si Slovák alebo Čech. „Keď sa chce robiť šport, vždy musí byť dobrá partia, bez partie to nejde,” dodal.
pôsobenie po skončení hokejovej kariéry
Po skončení kariéry si Peter mohol dovoliť niekoľko rokov nepracovať a užívať si našetrené peniaze, avšak aj úspory mali svoje dno. Musel sa oficiálne zamestnať a začať si zarábať fyzickou prácou. Ešte predtým mal možnosť vykonávať funkciu trénera, mal vybavené už aj papiere, ale v tej dobe boli všetky trénerské služby obsadené. A neskôr sa už k tejto myšlienke nevrátil.
17. marca 2005, keď sa oficiálne zamestnal, si začal uvedomovať množstvo rozdielov medzi jeho terajším a súčasným pôsobením. Keď hral hokej, veľa cestoval a bolo to náročné na fyzickú kondíciu, avšak nebolo to súvislých osem hodín organizovanej práce, ako to je v železiarňach. Postupne si však zvykol a začal sa tam cítiť dobre. Svoje zamestnanie sa snažil od začiatku vnímať pozitívne. Spoznal nových ľudí, získal nové myslenie. Medzi ostatných kolegov zapadol veľmi rýchlo, keďže bol známou košickou osobnosťou.
Neskôr dokonca začal hrať hokej na zimnej olympiáde US STEEL za oceliarne. Pôvodne veľmi nechcel, pretože nemal zmluvu na dobu neurčitú a bál sa zranenia, ale to sa zmenilo a začal hrať. V Steel aréne mali tréningy, ktoré zo začiatku nestáli za nič, ale vďaka nemu sa všetko zmenilo, začali vyhrávať a dokonca ich riaditeľ neraz pozval na posedenie, ktoré, pravdaže, platil celé on. Bohužiaľ, v súčasnosti táto športová aktivita upadla a nič také už v železiarňach nefunguje.
trénovanie ako hobby a záver príbehu
Ani v súčasnosti sa Peter športu nevzdal, a síce až na tretíkrát, ale prijal ponuku Igora Libu. V auguste 2019 začal trénovať mládež, avšak berie to len ako svoj koníček. Vníma to ako formu relaxu, niečo, čo ho veľmi teší. Avšak aj on touto „prácou” získal nové skúsenosti či dojmy. Niekedy rodičia ani nevedeli, že deti chodia na hokej. Dnes je to úplne iné. Rodičia chcú byť všade, deti vozia na tréningy a dokonca tam chcú aj ostať. To všetko bolo pre Petra ako trénera nové. Za jeho čias bol tréner tou osobou, ktorá mohla deti pokojne vyťahať za uši, ak si to zaslúžili, dnes nič také nefunguje. Tréner zakričí a už je na neho sťažnosť. Bohužiaľ, prišla doba, keď ten, kto platí, teda rodičia, môže aj do všetkého hovoriť. „Nikdy by som neostal robiť hokej, kde mne bude niekto diktovať, lebo on si to platí,” jasne sa vyjadril pamätník. Tiež spomenul, že za toto hobby dostáva smiešne peniaze. Za jeden tréning má doslova na jeden hamburger a pivo.
Na záver tiež povedal, že hokej dnes je iný ako kedysi. Už sa nehrá do tela, fungujú nekonečné prestávky a koniec koncov, ľudia radšej prídu na popcorn, než sa pozrieť na dobrú hru. Kritizuje, že si dnes nemôžete na hokeji ani poriadne zakričať, čo narúša atmosféru, a nepáči sa mu neustále vracanie sa späť a komentovanie situácie, ktorá sa stala. Tvrdí, že to len speje k organizovanému športu a súčasný hokej tak stráca na kvalite. Úplným záverom tohto príbehu je životné motto Petra Veselovského.
„V živote sa môžete spoľahnúť len na tri veci, na seba, smrť a privítanie svojho psa.” Úsmevné, ale pravdivé.
Príbeh pamätníka sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport.