dvadsiateho prvého marca 2021 uplynie rok od nástupu vlády Igora Matoviča. Svoje prvé narodeniny zažíva vládna koalícia uprostred hlbokej krízy.
Štvorkoalícia, ktorá sa sformovala po voľbách 2020 a po rokoch vymenila vládne zoskupenia uplatňujúce korupčno-klientelistický výkon moci, prišla s ambicióznym programom zmien. Mal priniesť boj s korupciou, reformu justičného systému, jednoznačné potvrdenie proeurópskeho a proatlantického smerovania krajiny, riešenie sociálno-ekonomických problémov, zlepšenie situácie v zdravotníctve, školstve, ochrane životného prostredia i poľnohospodárstve.
pandémia a chyby vládnutia
Prvý rok vlády zásadným spôsobom poznamenala pandémia. Priniesol však viaceré pozitívne výsledky: polícia, prokuratúra i súdnictvo majú rozviazané ruky a vďaka tomu sa dosiahol významný posun v očistení štátu od mafiánskych praktík. K pozitívam patrí aj spôsob výmeny vedenia generálnej i špeciálnej prokuratúry, nové zloženie Súdnej rady, rozbehnutie reformy súdnictva.
Treba tiež vyzdvihnúť presadenie jednoznačnej euroatlantickej orientácie Slovenska a schválenie bezpečnostnej a obrannej stratégie štátu.
Vo fungovaní vládnej koalície sa však prejavilo aj mnoho negatívnych tendencií, ktoré ovplyvnili spôsob vládnutia. Kľúčovým nedostatkom je nedodržiavanie elementárnych pravidiel efektívneho vládnutia, riadenie formou mikromanažmentu, chaotická komunikácia. Výsledkom je zdĺhavé prijímanie rozhodnutí, navyše polovičatých a nejednoznačných. Zápas s pandémiou kabinet Igora Matoviča nezvládol. Slovensko sa tak v januári a februári 2021 stalo krajinou s najvyšším počtom úmrtí a hospitalizovaných osôb na počet obyvateľov.
V doterajšom vládnutí vidíme aj ďalšie nedostatky, ku ktorým patria predovšetkým:
1. Oslabená komunikácia nielen vo vnútri vlády a vládnej koalície, ale aj v rámci parlamentu a smerom k verejnosti, ktorá je spojená s obmedzovaním princípov otvoreného vládnutia.
2. Obchádzanie participatívnych princípov pri predkladaní legislatívnych zmien (priestor pre verejnú diskusiu, ak vôbec, až v čase oficiálneho pripomienkového konania a často len prostredníctvom hromadnej pripomienky).
3. Ministerský štýl fungovania vládnej koalície, tzv. rezortizmus, plnenie úloh príslušného odvetvia bez dostatočného vzájomného prepojenia. To odporuje požiadavke, že vláda má rozhodovať v zbore a niesť spoločnú zodpovednosť.
4. Úsilie o centralizáciu štátnej moci, snaha riadiť samosprávy príkazmi ako podriadené zložky; rozhodovanie o politikách bez dialógu so sociálnymi partnermi – zamestnávateľskými zväzmi, odbormi, teda s tými, ktorých sa legislatívne zmeny a ich dopad týkajú.
5. Zavádzanie prvkov etatizmu – dotácie v prospech štátnej poisťovne na úkor súkromných; snaha výkonnej moci obmedziť autonómnosť a samosprávnosť vysokoškolského prostredia; pripravovaná podoba stavebného zákona či zákona o verejnom obstarávaní.
6. Absencia systematického prísunu spoľahlivých údajov o dôležitých procesoch, osobitne o vývoji pandémie. Rozpadávajú sa analytické pracoviská pri ministerstvách, vedci musia vytvárať „paralelné štruktúry“ a zápasiť o to, aby ich odborný hlas bol vypočutý. Podceňovanie odbornej expertízy prispieva k neúčinnosti prijímaných rozhodnutí.
7. Presadzovanie ideológie náboženského fundamentalizmu vo vybraných politikách a návrhoch zákonov v rozpore s čl. 1 Ústavy SR deklarujúcim, že „štát sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“.
ako ďalej?
Uvedené nedostatky v spravovaní štátu, kombinované so zdĺhavou koaličnou krízou v čase, keď denne zomierajú desiatky ľudí na ochorenie COVID-19, majú za následok nebývalú stratu dôvery obyvateľov k vláde, obzvlášť k jej premiérovi. Pritom jednou zo základných podmienok pre zvládnutie pandémie je práve dôvera medzi občanmi a vedením štátu, ako aj autorita a dôveryhodnosť lídra.
Bez ohľadu na to, ako sa vládna kríza vyrieši, vstupujeme do novej etapy volebného cyklu. V nej budeme naďalej konfrontovaní s pandémiou a s jej nepriaznivými zdravotnými, ekonomickými, sociálnymi, vzdelanostnými, psychickými a ďalšími následkami. Prvoradou úlohou vládnej koalície je vyriešiť politickú krízu, ponúknuť stabilnú vládu s väčšinovou podporou v parlamente, obnoviť dôveru občanov k jej kompetentnosti a riešiť ich problémy.
Väčšina členov kabinetu nemala skúsenosti z vládnutia. Po roku pôsobenia sa to však už nedá ospravedlniť. Tvárou v tvár obrovským výzvam potrebujeme strategicky uvažujúcu, kompetentnú a dôveryhodnú vládu.
Napriek kríze vládnutia existujú v našej spoločnosti poistky proti odklonu od režimu liberálnej demokracie. Sú nimi prezidentka; autonómne súdnictvo, prokuratúra a polícia a ďalšie inštitúcie; funkčné samosprávy na lokálnej i regionálnej úrovni; nezávislé médiá; aktívna odborná a vedecká komunita; a v neposlednom rade i živá občianska spoločnosť. Šance Slovenska zvládnuť náročné úlohy budú tým väčšie, čím dôraznejší bude hlas a vplyv týchto inštitúcií a občianskych aktérov na fungovanie vládnej koalície.
Slovenská spoločnosť má na viac než to, čo sme zažili v uplynulom roku. V minulosti už prejavila schopnosť sebaučenia, môže ťažiť z ducha novembrových námestí v roku 1989, z úspešného obratu po voľbách v roku 1998 i z energie a nádejí vyvolaných v roku 2018 občianskou mobilizáciou v prospech slušného Slovenska.
Akokoľvek sa občania môžu oprávnene cítiť sklamaní a vyčerpaní, bez ich aktívneho vkladu sa nemôžeme priblížiť k ideálu dôstojného života v dobre spravovanom štáte.
Soňa Szomolányi
Iveta Radičová
Zora Bútorová
Grigorij Mesežnikov
Martin Bútora