a zrazu do izolovaného medzinárodného prostredia vtrhli desaťtisíce spoluobčanov odsúdených pred nákazou do izolácie, ktorí začali na svojich facebookoch riešiť postavenie Slovenska v zahraničnopolitických súradniciach dnešného sveta, vyslovovať zásadné postoje k mnohým politikom a politikám v krajinách okolo nás, skrátka, začali sa konečne nielen zaujímať, ale aj uvažovať o tom, čo to vlastne je tá zahraničná politika a kto, prečo a ako ju riadi.  Mali by sme teda byť spokojní, konečne už nie sme len v našej malej expertnej bubline. Ale, div sa svete, my sme znechutení, zaskočení a v snahe vysvetliť dvoma vetami nevysvetliteľné, habkáme. Ozvenou sa k nám nesie výsmech a pohŕdanie ľudí. „Vraj elita, a pritom ja by som to vyriešil/a spakruky a nepotreboval by som na to ani angličtinu,“ znie sociálnymi sieťami. Čo sa to stalo?

Moja odpoveď znie: zanedbali sme dialóg s „ľudom“, prestali sme vysvetľovať, stratili sme trpezlivosť s mýtickými „tradičnými“ naráciami, ktoré nám do hlavy natlačili naši romantici, a potom ľudáci spolu s komunistami. Je to paradoxné, ale rozprávky, ktorými nás roky kŕmili, majú tie isté. O pravých Slovákoch, ktorí musia byť nevyhnutne chudobní, lebo bohatstvo je vždy podozrivé. Štúr nám zanechal odkaz, že jedine kollárovské dubisko a naše rozplynutie sa v ňom je našou možnou budúcnosťou, hoci v Rusku nikdy nebol. Pasívne rusofilstvo zdarne pokračuje aj po 170 rokoch bez toho, aby sa tam niekto zašiel poriadne  poobzerať.  Ľudácky úlet smerom k veľkonemeckým vyhláseniam o zadubenosti a možnom vykynožení Slovanov v Európe, čo je dodnes nepochopiteľné zlyhanie, vyliečené aspoň čiastočne SNP. A do toho mináčovské nariekanie nad vyhasnutou pahrebou. Čudujem sa, že nás to ešte celkom nezvalcovalo a stále sme poriadne životaschopní.