o Matovičovej koalícii sa zvykne hovoriť, že okrem všetkých negatív má aj jedno pozitívum – dala voľnú ruku polícii. Toto pozitívum však v skutočnosti môže byť len triviálnym dôsledkom jedného z najväčších negatív vlády národného diletantizmu. Dôsledkom poľutovaniahodnej neschopnosti riadiť kľúčový rezort a robiť v ňom rozumnú personálnu politiku. V takom prípade nemajú voľnú ruku len čestní a schopní policajti, ale aj tí druhí. A vtedy je konflikt nevyhnutný.

 V súčasnej slovenskej polícii totiž nemôžu dve skupiny policajtov – ktorých pre jednoduchosť môžeme nazývať tí lepší a tí horší – koexistovať vedľa seba. Pretože tí lepší musia nevyhnutne skôr či neskôr (a skôr skôr ako neskôr) ísť po tých horších. A preto musia tí horší ísť zhruba rovnako rýchlo po tých lepších. Hovorí sa tomu pud sebazáchovy.

Na rozdiel od Nemecka, kde minulý týždeň rozpustili jednu zásahovú policajnú jednotku pre podozrenia z extrémizmu, na Slovensku ide v polícii o podstatne dôležitejšie veci. V zásade sa dá povedať, že tento konflikt a jeho výsledok rozhodne o ďalšom smerovaní krajiny alebo ho aspoň výrazne ovplyvní. Nie preto, že by si to niekto tak želal. Preto, lebo tak sú karty rozdané. A nedá sa s tým nič robiť.

oni

Ak niekto vedie krajinu spôsobom, akým ju viedol Robert Fico, tak na ministerstve vnútra musí mať niekoho, kto ho vedie spôsobom, akým ho viedol Robert Kaliňák. Inak sa to jednoducho nedá. Niekto ako Kaliňák je nutnou podmienkou hocikoho ako Fico. Výsledkom je, že vo vedení polície smeráckeho typu musia byť prakticky samí zločinci. A ich ľuďmi musí byť polícia prerastená odhora až nadol.