zobúdzam sa, čo je pre mňa vždy najproblematickejšia časť dňa. Závidím všetkým, ktorí sú ráno čerství a plní života. Kontrolujem správy. Je ich zo desať a z nich hneď viem, čo je najvypuklejšie na politickej scéne. Mnohí sa ma pýtajú na môj názor. Lenže mať striktný názor od boku je veľmi jednoduché. Až príliš. Zatiaľ to nechávam bokom a idem cvičiť a raňajkovať.

Jeden telefonát predsa len vybavím. Je to dobrý nápad na zmenu zákona, aby sme mohli efektívnejšie sankcionovať lekárov, ktorí šíria bludy. V tom vidím svoje poslanie a viem, že je to aj poslanie môjho šéfa. Absolútnu slobodu slova nekvitujem. Dohadujeme sa na detailoch. Právne to nie je problém, problém bude to presadiť politicky. V práve mám rada ten poriadok, i keď sa môžeme sporiť o jeho interpretáciu. Ale politika? Tam je možné všetko. Netuším preto, ako to dopadne.

Zapínam počítač. Oceňujem, že sa po novom dajú pozerať rokovania parlamentných výborov online. Asi to zaujíma málokoho, ale predsa len je to úplne iná úroveň transparentnosti. Na výboroch totiž prebiehajú najdôležitejšie debaty, čo sa týka zákonov v parlamente, aj keď ľudia o tom príliš nevedia. Ľudia sa málo zaujímajú o veci verejné, ale ja im aj rozumiem, majú väčšie problémy.