najčítanejší Covid-19 report .týždňa poslednej zimy bol práve z 18. decembra 2020. „Najhoršie postihnuté krajiny EÚ sú Slovinsko, Česko, Bulharsko, Belgicko, Maďarsko a Chorvátsko. Slovensko (našťastie) medzi ‚TOP 32‘ krajinami nie je. Figuruje až na 43. priečke s 2,28 úmrtiami na deň na milión obyvateľov.“

Tabuľka: Poradie najpostihnutejších krajín sveta, podľa počtu zomrelých v prepočte na 1 milión obyvateľov za jesenných 102 dní, od 5. septembra do 15. decembra 2020 (vrátane).

Ďalej v závere toho istého reportu uvádzam:

„Vláda, na čele s premiérom, ponesie nemalú zodpovednosť za množstvo zmarených životov. Nedokázala potlačiť individuálnu ,malosť‘ politikov a nedala prednosť a priestor profesionalite a zodpovednej práci pri riadení najväčšej krízy od druhej svetovej vojny. Jarný ‚tiger Európy‘ v boji s pandémiou sa tak premenil na ,vrabca‘ krutej covidovej zimy.“ 

Vo februári (10.2.) som už, žiaľ, v Covid Reporte, na stránke nášho o.z. Kapa 12, písal:„SR je číslo 1 v rámci sveta, EÚ aj OECD. ...“

Medzitým sa odohrávajú stovky tisíc príbehov občanov našej krajinky, nie všetky so šťastným koncom. Tu je príbeh mojej kamarátky Zuzky (meno zmenené pre účely ochrany súkromia).  

Po dlhých mesiacoch „lockdownu“ som sa v máji tohto roku, tak ako väčšina z nás, tešila na možnosť očkovania. Nebolo to o „či“, ale „kedy už“. A presne si pamätám na ten pocit úľavy. Psychika hrá u človeka významnú rolu, a aj pri očkovaní zohrala svoje. Hneď po prvej dávke to bol taký menší pocit strachu, po druhej dávke človek začal znovu žiť. Naplno.