Bol by som bezpochyby rád, ak by to bolo také jednoduché, ako tvrdí pán Robert Mistrik. Problém je v tom, že menovacie právomoci hlavy štátu sú iné vo vzťahu k vrcholným predstaviteľom ústavných orgánov a iné vo vzťahu k rektorom vysokých škôl. Povedané inak, vysoká škola (a súkromná už vôbec) nie je ústavný orgán.
Judikatúra ústavného súdu, ktorá umožňuje prezidentke zo závažných dôvodov odmietnuť vymenovanie kandidáta, sa týka vrcholných funkcionárov ústavných orgánov a je konkretizáciou ústavnej povinnosti prezidentky svojím rozhodovaním zabezpečovať ich riadny chod. Prezidentka Čaputová túto právomoc v minulosti uplatnila v prípade kandidáta na viceguvernéra NBS Hudáka (nominanta SNS zvoleného vládou a parlamentom ešte za funkčného obdobia prezidenta Kisku). Odmietla ho vymenovať, on proti tomu podal ústavnú sťažnosť a na ústavnom súde podľa očakávania prehral, teda prezidentka uspela (viac o tomto prípade tu: https://e.dennikn.sk/minuta/1657487 a tu: https://www.webnoviny.sk/ustavny-sud-dal-za-pravdu.../).
Vysoké školy (a osobitne tie súkromné) však žiadnymi ústavnými orgánmi nie sú a zabezpečovanie ich riadneho chodu nie je úlohou ani právomocou prezidentky. A to ani pri tom najliberálnejšom výklade ústavy. Preto kandidáta na rektora vysokej školy prezidentka nemôže odmietnuť za rovnakých okolností ako kandidáta na funkciu v ústavnom orgáne. Nehovorím, že by to nebolo možné skúsiť, ale bolo by to varenie z vody a ústavne by to nebolo o čo oprieť (okrem prípadu, ak by kandidát bol nezákonne zvolený alebo by nespĺňal zákonné kvalifikačné podmienky, čo ale nebol tento prípad). To by sme však už nemohli hovoriť ani o odvahe ani o zodpovednosti (pretože podľa takejto mierky by sme za najodvážnejších a najzodpovednejších museli považovať obyvateľov ústavov na výkon trestu, ktorých tam ubytovali súdy práve za to, že nabrali v sebe odvahu a prevzali zodpovednosť postaviť sa čelom proti zákonu, niektorí aj opakovane a vytrvalo).
Právomoc hlavy štátu menovať rektorov vysokých škôl je historický prežitok, ktorý v dnešnej dobe akademickej samosprávy nemá opodstatnenie.
Vysporiadať sa so súkromnou vysokou školou pochybnej úrovne, ktorej orgány si volia do vedenia závadové osoby s minulosťou hodnou pozornosti orgánov činných v trestnom konaní, je úlohou akreditačnej komisie (EDIT: bol som upozornený, že už namiesto akreditačnej komisie máme akreditačnú agentúru, avšak je jedno, ako sa to volá, keď je to neviditeľné a nerobí to, čo má). A keď si jej akademický senát zvolí za rektora takúto osobu, tak nech si ho aj sám do tej funkcie inštaluje, a hlava štátu nech nie je nútená pred verejnosťou povinným menovacím aktom preberať za neho zodpovednosť.
Tvrdím, že hlava štátu by mala byť oslobodená od právomoci menovať funkcionárov, ktorých nemôže odmietnuť. Pretože inak verejnosť (neprávom) bude hlave štátu prikladať zodpovednosť za takéto personálne nominácie, ktoré podľa platného práva ona nemá ako zastaviť. Ak hlava štátu nemenuje napríklad predsedu advokátskej komory, komory exekútorov či starostov obcí, nie je žiadny dôvod na to, aby musela menovať rektorov vysokých škôl, čo sú rovnako samosprávni funkcionári.
A čo mi dáva právo sa k tomu vyjadrovať? Osud to zariadil tak, že som pred ústavným súdom zastupoval najskôr Jozefa Čentéša proti prezidentovi Gašparovičovi (to je ten precedens, na ktorý sa pán Mistrík odvoláva) a o pár rokov neskôr prezidentku Čaputovú proti Jozefovi Hudákovi v sporoch o rozsah menovacích právomocí prezidenta. V oboch prípadoch s úspešným výsledkom. Vďaka tomu sa cítim byť práve v tejto otázke celkom zorientovaný.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.