s obdobím invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky (ČSSR) v roku 1968 sa okrem iných spájajú aj mená Alexandra Dubčeka a Gustáva Husáka. Zatiaľ čo Dubček po okupácii lavíroval medzi sovietskym vedením a československými občanmi a postupne sledoval, ako odchádzajú jeho priaznivci, Husák sa chopil príležitosti. Bol fanatikom moci a tvrdil, že sa musí pre československý štát obetovať. Takto vtedajšie politické osobnosti spravodajkyni TASR opísal český historik a riaditeľ Múzea pamäti XX. storočia v Prahe Jan Kalous.
Proreformný Dubček sa nakoniec pre režim ukázal ako nie úplne šťastná voľba, myslí si Kalous. Podľa neho niečo iné zrejme hovoril Sovietom a ďalším predstaviteľom socialistických štátov a niečo iné potom prezentoval smerom k československej verejnosti. „Dubček tvrdí, že niečo splní, ale sám vie, že verejnosť by tie jeho kroky neprijala,“ pripomenul Kalous.
Po návrate členov československej delegácie z Moskvy, kam boli Sovietmi odvlečení, aby podpísali tzv. moskovský protokol, bol ešte niekoľko mesiacov v čele strany. „Postupne odkrajuje svoje programové body, ktoré ešte pred pol rokom - rokom obhajoval a sleduje, ako mu ubúdajú jeho podporovatelia a prívrženci na úkor ľudí, ktorí sú buď priamo odporučení Moskvou alebo sú v súlade s politikou, ktorú Moskva vyžaduje,“ dodal historik.
Aj Husák bol pred augustom 1968 reformistom. Identifikoval sa s Dubčekovým programom 'socializmu s ľudskou tvárou', plánovanými reformami a podporoval ich. "Ale v momente, keď príde k vojenskému zásahu, k okupácii a k tomu, že časť vedenia KSČ (Komunistická strana Československa) skončí nedobrovoľne v Moskve, veľmi rýchlo sa zorientuje," upozornil historik na jeho premenu.
Do čela KSČ mu podľa neho nepochybne pomohol jeho postoj pri invázii. Počas rokovaní v Moskve presviedčal členov československej delegácie, aby podpísali tzv. moskovský protokol o prijatí 'bratskej pomoci' Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Vtedy bol podpredsedom vlády. „V Kremli skutočne veľmi pomáhal 'zjednať poriadok'. Je evidentné, že zaujal Brežneva, aj ďalších členov sovietskeho vedenia,“ priblížil situáciu historik. Husák vo funkcii Dubčeka nahradil o niekoľko mesiacov.
Kalous tiež pripomenul, že spoločnosť najmä prvé dni po vojenskom zásahu reagovala na okupáciu silným odporom. V novembri ju ešte povzbudil vysokoškolský štrajk, ale časť verejnosti už reagovala zdržanlivo. K spoločenskému vzopätiu prišlo ešte začiatkom roka 1969 po smrti študenta Jana Palacha a s tzv. hokejovou krízou. Poslednou bodkou bolo prvé výročie okupácie. „Nasleduje snaha nastoliť tu režim, ktorý by bol podobný tomu, čo sa odohrávalo v Maďarsku po vojenskom zásahu v roku 1956,“ vysvetlil historik.
Ak by aj k vojenskej intervencii do ČSSR v roku 1968 nedošlo, situácia pre túto krajinu a reformy, ktoré chcel robiť Dubček, nebola podľa neho priaznivá. Otázkou však je, ako by sa vyvíjala, ak by v Moskve sedel v roku 1968 niekto ako Michail Gorbačov, ktorý sa do vedenia strany v ZSSR dostal v roku 1985, dodal s otáznikom český historik a riaditeľ Múzea pamäti XX. storočia.
V noci na pondelok uplynulo 55 rokov od okamihu, kedy armády piatich štátov Varšavskej zmluvy (Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Poľska) prekročili z 20. na 21. augusta 1968 hranice a začali okupáciu Československej socialistickej republiky. Tanky a obrnené transportéry s bielymi inváznymi pruhmi násilne ukončili reformný a demokratizačný proces v Československu.
Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií. Intervenčným jednotkám v počte približne 500.000 vojakov, 6300 tankov, 2000 diel a 800 lietadiel velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.