vplyvom médií a sociálnych sietí sú formované názory, ktoré sú vnímané ako jediné správne, a čokoľvek iné je stigmatizované a označované ako niečo prinajmenšom zlé a hlúpe. Obľúbené slová ako extrémizmus, mafia, ale aj zločinec či väzenie sa na nás valia ako prietrž mračien v horúcom lete. Tento trend vidíme fakticky vo všetkých oblastiach života.
o partnerskom živote
V predchádzajúcich článkoch som sa venovala otázkam LGBTI+ komunity, a to tak z pohľadu pripraveného návrhu zákona o životných partnerstvách, ako aj rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, kde som vyzývala najmä na všestrannú a otvorenú diskusiu v týchto témach.
Aj v súvislosti s témou komunity LGBTI+ ľudí sa do extrémnych (áno, použila som aj ja to slovo) protipólov dostávajú ideové smery liberalizmu a konzervativizmu. Liberalizmus je vnímaný ako niečo dobré a moderné a konzervativizmus ako niečo zastarané, nemoderné a zástancovia tohto smeru ako ľudia, ktorí chcú dobre len sebe a nevšímajú si potreby iných. Tento trend sme mohli vnímať aj v súvislosti s výzvou na prihlásenie sa do esejistickej súťaže sv. Tomáša Morusa s témou Registrované partnerstvá na Európskom súde pre ľudské práva – možnosti (a limity) konzervatívnej odpovede na rozsudky ESĽP, ktorú na svojom facebookovom profile uverejnila Právnická fakulta Univerzity Komenského v deň prvého výročia tragédie na Zámockej ulici, v dôsledku ktorej vyhasli dva nevinné ľudské životy.
nešťastná zhoda náhod
Za skutočnosť, že výzva bola na facebookovom profile zverejnená práve v tento deň, sa dekan fakulty ospravedlnil a označil ju za nešťastnú zhodu okolností. Napriek tomu sa na jeho osobu, ako aj na ostatných zainteresovaných, valila obrovská vlna kritiky, a to aj zo strany študentov univerzít. Samotná súťaž a jej téma boli označené za priamy útok na ľudské práva. Členov Inštitútu Ladislava Hanusa označili niektoré médiá dokonca za extrémistov a dekana chceli odvolať. Uvedená situácia sa ma osobne dotkla z viacerých hľadísk. V prvom rade ako právničky a bývalej študentky Právnickej fakulty Univerzity Komenského a v druhom rade aj ako členky správnej rady nadácie Fides et ratio, ktorá je partnerom tejto súťaže.
Jediný správny liberálny názor výrazne podporovaný médiami a sociálnymi sieťami odrazu postavil Právnickú fakultu UK ako jednu zo základných platforiem na výuku argumentácie a schopnosti presviedčať do pozície, aby odmietla akýkoľvek iný názor okrem toho mainstreamom posväteného.
filozofia života
Ako to už u nás býva zvykom, opäť si myslím, že celý konflikt vznikol najmä z nedostatku objektívnych informácií a pohľadu na vec. Poďme teda po poriadku a skúsme si najskôr aspoň v základných črtách definovať, čo konzervativizmus a liberalizmus vlastne sú.
V prvom rade podotýkam, že presne definovať tieto dva ideové smery je veľmi zložité. Na Zemi žije približne 8 miliárd ľudí a každý si niečo aspoň trochu myslí, má ideu o tom, ako by to malo v tom svete správne fungovať. Takisto ako na zemi nie sú dvaja rovnakí ľudia, určite nenájdeme dvoch totožných konzervatívcov a dvoch rovnakých liberálov. Preto tu máme aj rôzne podskupiny – neokonzervativizmus, neoliberalizmus či dokonca konzervatívny liberalizmus alebo liberálny konzervativizmus atď. Čiže aj liberálne, aj konzervatívne názory sa v rámci ideového zmýšľania rôznia.
Môžeme však veľmi stručne a zjednodušene povedať, že liberalizmus si stavia za cieľ slobodu, voľnosť a práva jednotlivca s minimálnymi zásahmi štátu. Konzervativizmus si za primárny cieľ kladie blaho spoločnosti ako celku a rokmi overené hodnoty. V súvislosti s definíciou konzervativizmu si dovolím použiť môj obľúbený citát Rusella Kirka, podľa ktorého je „konzervatívny človek esenciálne ten, ktorý má radšej nadčasové veci ako chaos. Konzervatívec verí, že existuje pretrvávajúci morálny poriadok. Tento poriadok je vytvorený pre človeka a človek preňho. Ľudská povaha je konštantná a morálne pravdy sú nemenné.“
Približne od 19. storočia, keď sa slovo liberalizmus prvýkrát objavuje, v našej spoločnosti tieto dva ideové smery a ich množstvo podskupín koexistujú, formujú sa, menia, dopĺňajú a vytvárajú priestor na diskusiu a zmeny v spoločnosti. Tým, samozrejme, netvrdím, že v 18. storočí tu nebola názorová rôznorodosť. Bola tu vždy, len mala iné označenie. Rôzne názory sú pre nás ľudí prirodzené a nezmení to ani skupina ľudí so silným výtlakom médií a sociálnych sietí. Paradoxom je, že je to tá istá skupina, ktorá volá po tolerancii, a pritom sama tolerovať odmieta. Zabúda sa totiž na základné prirodzené zákony, a to zákony reciprocity a interakcie. Právnici a študenti právnickej fakulty by pritom mali zákony poznať dôkladne. Tie základné by sme mali poznať všetci.
Slovo konzervativizmus táto skupina ľudí tak silno nenávidí, že si dokonca zabudla prečítať zvyšok názvu témy ako stvorenej na diskusiu, argumentáciu, vyvracanie protichodných názorov a odborné presviedčanie o tých vlastných. Reakcia skupiny študentov práva bola taká, že je nevyhnutné odvolať dekana fakulty, lebo v dobrovoľnej esejistickej súťaži dovolil použitie jedovatého slova „konzervatívny“. Ako právnička a bývalá študentka dotknutej fakulty sa pýtam, či budú títo právnici rovnako reagovať aj na súdoch. Budú v prípade, ak sa im nejaký predmet pojednávania nebude páčiť, žiadať odvolanie predsedu súdu? Alebo bude stačiť vzdanie sa funkcie sudcu, ktorému bola vec pridelená? Nemal by mať právnik schopnosť argumentačne ustáť svoju pozíciu v spore? Hanbou nie je uznanie argumentácie protistrany. V praxi som sa neraz stretla so situáciou, keď po niekoľkých pojednávaniach prišiel žalobca s návrhom dohody, pretože uznal, že vec zrejme argumentačne neustojí. Nie je to hanba, je to normálne a prirodzené. Rovnako som to urobila aj ja, keď som bola presvedčená, že dohoda je pre klienta lepšia.
správajme sa k sebe civilizovane
Záverom opätovne apelujem na nás všetkých, nielen právnikov. Buďme k sebe tolerantní a diskutujme. Nedávajme si klapky na oči, čítajme, počúvajme, pýtajme sa a premýšľajme. Konzervativizmu viac záleží na tom, aby spoločnosť fungovala ako celok, liberalizmus viac chráni jednotlivca, a to aj na úkor spoločnosti ako celku. Spoločnou diskusiou, toleranciou a ústupkami môžeme dosiahnuť konsenzus, ktorý síce nebude pre žiadnu stranu úplným víťazstvom, ale môže priniesť sociálny zmier, ktorý spoločnosť tak nevyhnutne potrebuje.