S čím sa vo svojej praxi stretávate najčastejšie, aké úrazy deti najčastejšie postihnú?
U detí predškolského veku ide najčastejšie o popáleniny a pády. Časté sú tiež pády v domácnosti z postieľky, z nábytku. Nejde o veľké výšky, ale rodičia majú často obavy, či nie je poranený mozog. Stretávame sa tiež s popáleninami v kuchyni pri sporáku, či z horúcich potravín. Staršie deti utrpia úraz najčastejšie vonku - pri bicyklovaní, na kolobežke, v bazénoch a na jazerách, v zime pri korčuľovaní, lyžovaní, sánkovaní, hlavne na improvizovaných zariadeniach ako kus igelitu, pneumatika a iné neovládateľné pomôcky. V akvaparkoch sa zase môžu zraniť pri šmýkaní sa hlavou napred. Napriek osvete pribúda „prehriatych“ detí zavretých v autách a dusiacich sa potravou na preliezkach a pri behaní so žuvačkou, cukríkom či rožkom.
Aké sú najčastejšie mýty ohľadom poskytovania prvej pomoci deťom?
Mýty sú rovnaké ako u dospelých a vyplývajú z absolútnej ignorácie postupov prvej pomoci – vyťahovanie jazyka pri bezvedomí, strkanie predmetov medzi zuby pri kŕčoch. Najčastejšie sa stretávam s neznalosťou pomoci pri bežných detských stavoch ako kŕče z teploty, krvácanie z nosa.
Aký bol najzvláštnejší prípad, s akým ste sa stretli?
Zvláštne sú skoro všetky prípady, aspoň pre mňa, lebo mi pripadá, mierne povedané, zvláštne, keď rodičia nedozerajú na dieťa v domácom bazéne, nejdú príkladom pri nosení prilby na bicykli, dovolia dieťaťu odopnúť pásy v aute a iné nezmysly.
Dá sa teda niektorým úrazom predísť? Ako?
Väčšine úrazov sa dá predísť dodržiavaním bezpečnostných opatrení a používaním vecí na to, na čo sú určené. Malé dieťa nemôže byť bez dozoru v izbe na X-tom poschodí pri otvorenom okne, v okolí domu nemôže byť nezakrytá studňa, aj dvojročné dieťa sa dá naučiť nesťahovať obrus zo stola s tanierom horúcej polievky. Adolescenti by mohli vedieť, že vyliezť na železničný vagón pod elektrickým vedením môže človeka „ugrilovať“ a mnoho iných pochybení, podcenení a veľa ľahostajnosti.
Hoja sa detské zranenia ľahšie než u dospelých? Sú deti „odolnejšie“ voči úrazom alebo sú to mýty?
U detí sú kosti pevnejšie ako u starších, ale majú menšiu svalovú oporu. Rany na koži sa hoja rýchlejšie, aj zlomená kosť sa zahojí trochu rýchlejšie, ale či u dieťaťa za 39 dní a u dospelého za 42 – to nie je podstatný rozdiel. Bolí to rovnako, pokazí to týždne života a vždy môžu nastať aj trvalé následky.
Ako majú postupovať rodičia / opatrovatelia, ak pri samotnom úraze neboli? Napríklad, vyzdvihnem si dieťa zo školy, kde spadlo na hlavu, učitelia tvrdia, že je v poriadku.
Keď je po úraze hlavy bezvedomie, treba kontrolu na urgente. Ak nie je isté, či bolo dieťa v bezvedomí, treba ho sledovať. Malátnosť, apatia, napínanie na vracanie, vracanie, neschopnosť popísať ako prišlo k úrazu znamená otras mozgu a prevoz do nemocnice. Malé dieťa nevie odkomunikovať ťažkosti, ale ak rodičia vidia, že dieťa sa nespráva normálne, odmieta tekutiny, stravu, nehrá sa, je plačlivé, treba lekárske vyšetrenie.
Museli ste počas svojej praxe riešiť aj to, že dieťaťu niekto ublížil úmyselne?
Tí, čo ubližujú deťom, to skrývajú. Netypické poranenia, modriny na nezvyklých miestach, prehnaná starostlivosť poukazujú na možné telesné týranie. Častejšie je neodhaliteľné týranie psychické, trestanie telesnými trestami, sociálnou izoláciou a nedostatkom motivujúcich aktivít. V širšom zmysle aj trvanie na vynikajúcich známkach z každého predmetu psychológovia zaraďujú „k týraniu“ – aj tu by mal fungovať zdravý rozum a citlivý prístup k výchove. .
Denne sa dívate na nešťastia, ktoré sa stávajú tým najzraniteľnejším, čo musí byť po psychickej stránke veľmi náročné. Ako s tým pracujete? Ako udržiavate psychohygienu a nadhľad?
Nešťastí, chorôb a úrazov je veľa, ale dosť často mám aj „príjemnú“ spätnú väzbu, vidím na tvári po bolesti uvoľnenie, ľudia vám poďakujú. Aj pri zbytočných úrazoch viem pomôcť od bolesti, podporiť psychiku, zmierniť obavy. Dostatok spánku zmierňuje stres a jeho následky, pohoda v rodine, hudba, rekreačný šport aj nepravidelne, štúdium a vzdelávanie, meditácia, to sú aktivity prístupné každému z nás na zmiernenie stresu z okolitého sveta. Radosť z práce je dôležitý faktor, ktorý si množstvo ľudí nevie vypestovať a pritom je to najefektívnejšia sebaobrana pred civilizačnými chorobami. Neničí nás práca, ani problémy, s ktorými sa stretávame, ale naša vnútorná viac menej potlačovaná agresivita, nenávisť, dešpekt a nedôvera voči politikom, vedcom, nadriadeným, rozkoly v rodine. Zabudli sme sa radovať z mnohých drobností, potom nemáme návyk a nevieme sa radovať ani z občasných veľkých vecí. Nezmeníme svet, ale keď zmeníme náš životný postoj, aj ten zlý svet okolo nás opeknie.
Rozhovor vznikol v spolupráci s Union zdravotnou poisťovňou, vďaka ktorej môžu budúce matky zdarma získať knihu od doc.Dobiáša „Ako neprísť o dieťa?“. V prípade záujmu o túto unikátnu publikáciu o prvej pomoci deťom neváhajte navštíviť ktorúkoľvek pobočku Unionu alebo webstránku.