teda okrem super grafiky, parádnych fotiek a príjemného papierového pocitu?
Nechcem sa rúhať prirovnávaním napríklad ku Svätému písmu, ale dovolím si povedať, že toto je jeden z mála prípadov, keď netreba dodávať nové. Treba čítať. Znova tie isté myšlienky, znova sa nimi nechať dotknúť, znova sa vystaviť výzve robiť čosi so svojím životom.
Napokon, aké rúhanie, veď Duch Svätý je jeden – a cez farára Kuffu nepochybne hovorí. A koná: kniha o jeho živote je knihou zázrakov. Jeden neuveriteľný príbeh za druhým: bábätko Maroš s ťažkým zápalom pľúc, zachránené; otec alkoholik, obrátený; niekdajší učiteľ tvrďas, na dne a obrátený; arogantný sudca s nohami v kožených čižmách na stole, dojatý a štedrý; úradníci nabrúsení na čiernu stavbu, dojatí a zahanbení; ignorantská banda puberťákov, spacifikovaná a zavesená novému učiteľovi na ústach; známy politik počúvajúci kázeň v aute, okamžite vyspovedaný...
Milan Pleva
A netreba zdôrazňovať, že je to podané typickou kuffovčinou: jednoduché vety tak milo expresívne, že človek neodolá a pri čítaní obšťastňuje náhodne prítomných úryvkami. Kuffa má rád adjektíva perfektný a špičkový, používa ich najmä v súvislosti s dobrými ženami na čele s Pannou Máriou. Opak špičkového môže byť napríklad bontónový. Bontónoví priatelia sú tí, a je ich mnoho, ktorí farára opustili, keď si nedal povedať a staral sa o nevďačných, smradľavých, recidivujúcich bezdomovcov, pardón, ľudí chorých na lásku.
Vo viacerých príbehoch hrá podstatnú úlohu biskup Tondra. Marián Kuffa ho s typickou poslušnosťou nechával rozhodovať a biskupove reakcie dojímajú zdravým rozumom a pochopením pre nonkonformného Božieho muža. V posledných rokoch také pochopenie žakovskému farárovi očividne chýba, lebo, ako konštatuje, užíva si toľko pokorenia, ako za celý život nie. Pochodil všetkých päť svetských súdov (od okresného po ústavný) + cirkevný. Ani jeden proces neprehral.
Autor rozhovoru Martin Ližičiar hádam nemohol nájsť respondenta ochotnejšieho hovoriť o všetkom a priamo. Niekedy to dokonca vyzerá ako súvislý prúd reči, kde redaktor len (dodatočne?) postrkal predely: a ďalej, a ešte, a potom...? Nevadí, dôležitý je predsa respondent, ba v tomto prípade ani ten nie, ale Ten, o kom hovorí.
Milan Pleva
Detstvo, pocikávanie sa až do prijímačiek na gymnázium (vďaka čomu terajší farár dobre chápe všetkých slabých a ponížených), žiacke výčiny, karate, výška, skaly, inžinierske miesto, úraz, seminár a už počas neho vlhká fara v Žakovciach, drina, hlad, vysilenie do krajnosti, liečenie... Ale hlavne v tom všetkom ustavičné hmatateľné požehnanie, fyzicky zažívané milosrdenstvo, obrátenia, zachraňovanie duší. Áno, s agresívnymi prepustenými väzňami si človek užije krvavé noci na chirurgii; s papuľnatými beznohými bezdomovcami zažije trapasov a hanby. Ale ak si ekonóm, vezmi kalkulačku a rátaj: cenu nesmrteľnej duše.
Čitateľ číta na jeden dych, aj to zatajený. Zaslzí, prehodí strelnú modlitbu, nedočkavo obracia ďalšiu stranu. A cíti sa trochu ako ten nemenovaný člen českej vlády, ktorý počúval kázeň farára Kuffu v aute cestou na Ukrajinu. Zrazu len odbočil do Žakoviec...
Žeby sa vydavateľstvu BeneMedia podarilo vydať prvé knižné (180-stranové) spovedné zrkadlo? Aspoň zrkadlo určite.
Viac informácii o knihe a možnosť si prelistovať ukážku nájdete tu.