pred dvoma rokmi ste sa stali predsedom Európskeho kresťanského politického hnutia, ktoré je súčasťou EP. Sedíte v predsedníckej skupine Európskych konzervatívcov a reformistov, pritom ste boli vyhodnotený ako najvplyvnejší slovenský europoslanec a ste piaty v aktivite medzi slovenskými poslancami EP. V celkovom poradí vás vyhodnotili na 188. mieste zo 751 poslancov. Ako svoje aktivity dokážete spojiť s rodinným životom na Slovensku?
Branislav Škripek (BŠ): Je to ťažké, ale jadrom je, že som šťastne ženatý so svojou manželkou. Máme spolu tri deti. Dôležité sú tolerancia, pochopenie a láska. Je to náročná logistika, ale keď si dopredu premyslíte niektoré úkony, dá sa to zvládnuť. Naše manželstvo má dve obdobia. Keď boli deti úplne malé, na prvom stupni ZŠ, a teraz, keď sú chalani už väčší. Majú 16 a 17 rokov, prvý je už z domu preč. Deti máme dobré a poslušné a spolupracujú s nami. Kým boli malé, bol som podstatne viac doma. Náročnejšie to začalo byť až od roku 2014, keď som odišiel do Európskeho parlamentu. Dovtedy som ich každé ráno stihol vypraviť do školy, keďže manželka o šiestej ráno cestovala do práce. Zobudil som ich, hygiena a obliecť sa, raňajky, naučil som ich robiť si desiate, potom biblické vyučovanie a šli sme do školy. Rád na to obdobie spomínam.
Andrea Škripeková (AŠ): Som lekárka na paliatívnom oddelení takmer celý svoj pracovný život, čo je 23 rokov, v súčasnosti som aj primárka tohto oddelenia Národného onkologického ústavu. Naše deti neboli úplne štandardné, prvý mal ťažké zdravotné problémy a ďalší dvaja sa problematicky a predčasne narodili. Keď boli deti malé, bola som taká večerná mama, ktorá sa s deťmi mojkala, alebo sme si čítali. Som však veľmi vďačná za viacerých priateľov a známych, ktorí nám pomáhali a s deťmi sa učili. Takže ja som si pozbierala naučené deti a tým pádom sme mali na seba čas a mali sme krásny večer.
máte dvoch synov, viem však, že ste si prešli rodinnou tragédiou, keď vám zomrel prvý, adoptovaný syn. Ako ste túto situáciu ustáli?
AŠ: Marcel bol od narodenia ťažko postihnutý. Bol na vozíčku, mal problémy s močovými cestami a vyvedenú stómiu kvôli močeniu. Neskôr mu vzali močový mechúr. Ja to nevnímam ako tragédiu, skôr že sme mali spraviť v živote dobrú vec a dať mu domov. Ja som vedela, že tieto deti sa nedožívajú vysokého veku. A stále, keď si na to spomeniem, tak to nevidím ako tragédiu, ale ako veľmi dobrú vec, že sme mali Marcela. Niekedy mi je ľúto, že tu nie je, že by si to mohol viac užiť. Bol také slniečkové dieťa, mal to tu veľmi rád. Ani tú smrť som nevnímala ako tragédiu, áno, bolo to boľavé, ale bolo to niečo, čo sa muselo stať. A to, že sme pri tom mohli byť, vnímam ako privilégium od života. My sme ho mali od jeho štyroch rokov. Braňo si ho už priniesol do nášho vzťahu.
BŠ: Ja som ho našiel ako opustené dieťa v zariadení pre postihnuté deti, kde som bol ošetrovateľ. Prišiel ku mne takou Božou cestou. Vlastne som sa ženil ako muž s dieťaťom, mal som ho prirasteného k sebe, ale nebol ešte adoptovaný. Chodil ku mne domov, na víkendy. Každé moje ráno sa začínalo biblickým štúdiom, kde som raz v liste Jakuba čítal, že „pravá nábožnosť je starať sa o siroty a vdovy a zachovať sa nepoškvrneným od sveta“. Uvažoval som nad tým a uvedomil si, že on bol na Mokrohájsku priradený zo sirotinca, kde ho zanechala matka, ktorá ho po pôrode odvrhla. Pochopil som, že on je tá sirota, ktorú mi Boh dal, aby som sa o ňu staral. Vytvorili sme si vzťah a vnímal som, že mu mám vytvoriť niečo také pekné, aby niekde patril. Potom sme si ho vzali do pestúnskej starostlivosti.
čo prirodzené a čo nadprirodzené vaše manželstvo najviac spája?
AŠ: Nám je spolu veľmi dobre. Dôležitá je komunikácia, to sú také veci, ktoré sú prirodzené. Keď sme už boli manželia, tak Braňo nástojil, aby sme mali spoločné večere. Aby sme mali svoje rande. Aj Marcel aj deti to chápali, že občas máme svoj čas.
BŠ: Nuž - uzavreli sme zmluvu, že budeme spolu žiť a mať deti, ktoré budeme vychovávať. Najprv sa nedarilo ich mať, no potom sa to podarilo. Tiež sa spolu modlievame a máme veľa spoločných záujmov. Žili sme aj v kresťanskej komunite, ale keď ste veľmi vyťažení, tak sa viac tešíte so spoločného času s deťmi.
vy pani doktorka pracujete ako primárka na paliatívnom oddelení v Národnom onkologickom ústave. Dnes sa veľa hovorí o eutanázii voči paliatívnej medicíne. Aký je Váš názor na zdravotnú starostlivosť o zomierajúcich na Slovensku?
AŠ: Problém je, že ak má človek chronické ochorenie ktoré sa striedavo zhoršuje a stabilizuje, alebo sa nedá vyliečiť, sa ocitne na okraji záujmu medicíny. Ak nedokážete v medicíne vyhrať, stráca sa jednoducho záujem o tú hru. Je to problém a tí pacienti v našom systéme zdravotníctva akoby nemali miesto. Ja som bola pred týždňom na kongrese praktických lekárov - prvýkrát ako paliatológ. Povedala som kolegom, viete to, že sa tí ľudia nedoplazia k vašim čakárňam, neznamená toľko, že neexistujú. Myslím, že som našla pochopenie. Ak z nemocnice prepustia pacienta s tým, že medicínsky mu už nemáme ako pomôcť, tak to nie je pravda. Medicína má prostriedky na to, aby vedela pomôcť aj tam, kde sa „už pomôcť nedá“. Aj v takej situácii máme medicínske postupy, ktoré sú relevantné a môžu v 90 % uľaviť bolesť, dýchavicu, ľudia nemusia vracať a pod. Nemusia zažívať pocit opustenosti medicínou. Môžeme zmierniť pocit fyzického utrpenia. Potom sa odhalia ďalšie veci, ako existenčné problémy a depresie. Ak nezmiernime fyzické utrpenie, tak sa častokrát k týmto nadstavbovým veciam ani nedopracujeme.
sú však ľudia, ktorí si žiadajú eutanáziu. Nielen pre neznesiteľné bolesti, ale aj zo strachu zo straty kvality života.
AŠ: Toto je otázka, na ktorú veľmi nerada diskutujem v krajine, kde nie je dostupná úľava od bežného fyzického utrpenia a nie je dostupná psychologická starostlivosť, aby sa trpiaci človek vysporiadal so svojou situáciou. Napríklad, keď Braňo povedal, že nášho Marcelka odvrhla matka, viem si živo predstaviť, že tej matke nikto nepovedal, čo má so zdravotne postihnutým dieťaťom robiť. Všetci jej povedali, že dieťa zomrie. Nevedela svoje dieťa vôbec chytiť do ruky, lebo malo rozpadnutú miechu. Neverím, že by jej niekto poskytol psychológa, sociálnu a morálnu podporu. Je ťažké potom súdiť takzvané “odvrhnutie”. Takže kým v krajine nemáme dostupnú pomoc bežne dostupnú v iných krajinách, myslím si, že vôbec nemáme právo diskutovať o tom, či eutanáziu áno alebo nie. Musíme zabezpečiť, aby mal človek právo a dostupnosť k možnostiam a prostriedkom na zmiernenie utrpenia. Aby bol hradený napríklad mobilný hospic. Eutanáziu by som nikdy nedávala do kontrastu s paliatívou a tiež si nemyslím, že eutanázia má byť v rukách paliatívnych lekárov. Pri rozhovoroch s pacientmi v hraničných situáciách v poslednej fáze života som sa so žiadosťou o eutanáziu za tých 20 rokov stretla asi päť krát... Keď som im vysvetlila, že nebudú mať bolesti, čo všetko pre nich môžeme urobiť, napríklad, že záver života môžu prespať, že môžu byť na oddelení so svojimi blízkymi, tak prestali o eutanáziu žiadať.
pán Škripek, vy ste známy presadzovaním bioetických tém aj na pôde parlamentu. Ako vnímate eutanáziu Vy? Stretávate sa v Bruseli s jej presadzovaním?
BŠ: Hovoria o nej niektorí poslanci a či politici, čo chcú vyťahovať nevšedné témy, alebo chcú zaujať. Žiaľ, v niektorých krajinách to našlo živnú pôdu. Chápem to a vidím to v európskom myslení, ako veľmi jasný prejav odklonenia tých národov od viery v kresťanského Boha, ktorá hovorí, že život je dar od Boha, On je jeho pôvodca a že človek nie je pánom života. Ľudia, ktorí odmietnu Boha a Bibliu a začnú sami sebe byť autoritou, začnú si hovoriť, že majú právo sa aj zabiť.
Druhá vec je pochopenie o utrpení a riešenie ťažkého utrpenia. Lebo keď je utrpenie považované za nezmyselné, za bezcenné a je zbytočné, potom dochádza k tomuto hlásaniu o eutanázii, ktoré sa stane módnou záležitosťou. Vyzerá byť jednoduchým riešením ťažkej veci. Keďže v niektorých štátoch nastolili prvé právne úpravy za akých podmienok možno človeku poskytnúť asistovanú samovraždu, hľadala sa aj cesta k tomu, aby sa to stalo úkonom lekárov. Napriek tomu, že Hippokratova prísaha jasne hovorí, že lekár nemá usmrcovať, ani tomu napomáhať. Takže by som to previedol na úroveň toho jednotlivca, ktorý to žiada. Môže lekár pomáhať samovražde a do akej miery? Musí byť ten človek psychicky nespôsobilý? Alebo stačí, že psychicky či fyzicky neznesiteľne trpí? Tu sa celkovo hľadajú cesty, ako sa to môže vôbec definovať.
ktoré štáty podporujú eutanáziu?
BŠ: Belgicko, Holandsko a Luxemburgsko podporujú asistované zomieranie ako celok. Prvé uznávajú ešte aj žiadosť neplnoletých osôb, teda aj detí, hoci za striktných podmienok, Luxemburgsko to z legislatívy vylúčilo.
Švajčiarsko, Nemecko, Fínsko a Rakúsko dovoľujú smrť za asistencie lekára za špecifických okolností.
Krajiny ako Španielsko, Švédsko, Anglicko, Taliansko, Maďarsko a Nórsko umožňujú pasívnu eutanáziu za prísnych podmienok. To sa deje vtedy, keď pacient trpí nevyliečiteľnou chorobou a rozhodne sa neprijímať život-predlžujúce liečby, ako je umelá výživa alebo hydratácia. Od tej chvíle, keď sa porušili určité hranice a môžeme vziať život na základe nejakých právnych podmienok, tak sa zdá, že nastávať domino efekt. Prešli sme od tých najextrémnejších situácií k menej extrémnym. Došli sme k tomu, že môže byť aj eutanázia nevyliečiteľne chorých detí v Belgicku. Od nevyliečiteľne chorých, prejdime k veľmi starým, prejdime k tomu, či o to môžu požiadať príbuzní alebo len ten pacient. V Belgicku je vidieť, že spoločnosť, ktorá nerešpektuje morálno-etické učenie, si hľadá sama mantinely.
V Belgicku napríklad musia dvaja či traja lekári odporúčať eutanáziu, musí tam byť súhlas pacienta aj príbuzných a musí ísť o prípad ťažkého utrpenia. Tých podmienok sa nazbieralo viacero. A musí to potvrdiť právnická kancelária, ktorá zaručí, že to tak naozaj je. A ku čomu to viedlo? Nedávno došlo k usmrteniu jednej pacientky a ukázalo sa, že s tým nesúhlasili jej príbuzní. Totiž, ani o tom nevedeli. Nie je jasné, že tá žena chcela byť naozaj usmrtená a nemocnicu aj ošetrujúcich lekárov zažaloval jej syn. Tvrdil, že rodina o tom informovaná nebola, nemocnica im len oznámila, aby si prišli vyzdvihnúť mŕtvolu. Začali sa preverovať ostatné prípady a ukázalo sa, že drvivú väčšinu právnych potvrdení vydala tá istá právna kancelária a služby vykonávali stále tí istí lekári.
Tu sa ponúka otázka, keďže tie služby sú vysoko spoplatnené, či náhodou nejde o niekoho obchod. Treba to vážne preskúmať. Má to aj iné rozmery. V Belgicku bol nedávno usmrtený doživotne odsúdený väzeň, ktorý vyhlásil, že on zomrieť chce a usmrtili ho. Môžeme začať zamýšľať nad tým, či eutanázia skutočne nie je cesta k odstraňovaniu starých, nepotrebných, nežiadúcich, ťažko postihnutých alebo aj väzňov? A nie je to aj cesta ku úniku pred pravdou a spravodlivosťou? Ja si myslím, že ten väzeň sa jednoducho zbavil zodpovednosti, mal pretrpieť svoj trest, pretože to bol sériový vrah.
eutanázia môže byť takto ľahko zneužitá.
BŠ: Každý jeden zákon sa dá obísť a každý jeden trend sa dá zneužívať. Znižovaním štandardu hodnoty ľudského života sa budeme uberať k tomu, že deti sa budú zbavovať rodičov a spoločnosť sa bude zbavovať nežiadúcich ľudí. V Belgicku som sa od bežných občanov dozvedel, že v nemocniciach sa vám snažia dať najavo, že pokiaľ je liečba príliš drahá, tak je eutanázia lacnejšia a máte menej starostí. Z Británie som zasa počul, že tam vám lekári nepovedia rovno „odstráňte sa“ ale medzi personálom nemocnice sa pohybuje profesionál, ktorý s vami bude nenútene hovoriť o drahej liečbe a možnej lacnejšej ceste, ktorá predsa odbremení aj vašich blízkych, rodinu.
Eutanázia predsa pomáha… Zlomením spoločenskej hranice posvätnosti ľudského života začne dochádzať ku eugenike, či už to pôjde od politikov alebo tu nastane taký cynizmus a zhrubnutie jednotlivcov v spoločnosti, že dôjde k odstraňovať tých, ktorých nechceme. Preto som veľmi rád, že mojim kolegom z Európskeho kresťanského politického hnutia sa podarilo presadiť veľkú vec v Rade Európy. Prijal sa dokument, ktorý žiada členské štáty, aby uznali paliatívnu starostlivosť ľudským právom a to nielen pre nevyliečiteľne chorých ale aj pre ich rodiny. V praxi to môže pomôcť k tomu, aby paliatívna starostlivosť bola dostupnejšia a samozrejmejšia.
aká je situácia na Slovensku?
AŠ: Treba si uvedomiť, že vždy je to šikmá plocha aj keď je spoločnosť schopná zastaviť tieto dôsledky legislatívne alebo inými spôsobmi. V každom prípade spoločnosť musí ponúknuť paliatívnu starostlivosť na vysokej úrovni. O eutanázii môže diskutovať krajina ako Belgicko, Holandsko, USA, kde v niekoľkých krajinách je schválené asistované usmrtenie. V USA je minimum takýchto úmrtí, lebo je tam zachovaná dobrá legislatíva a nejde to do extrémov. Na Slovensku je hlavný dôvod odmietania eutanázie, že nemáme pre týchto ľudí vybudovaný medicínsky, zdravotnícky, sociálny systém, do ktorého by sa mohli títo ľudia zachytiť. Ak by sme neupravili tieto možnosti pre pacientov, dochádzalo by k sociálnej eutanázii. Ak nechcem byť svojim ľuďom na ťarchu, tak radšej ma zabite. Koľkokrát by to takto bolo. A tie príbehy, ktoré stretávam nie sú vôbec ľahké. Slovenská spoločnosť nemôže o tom prakticky diskutovať. Ak zabezpečíme potrebnú starostlivosť o každého pacienta, tak môžeme začať diskutovať. Napríklad na Slovensku by mal byť dostupný jeden paliatívny špecialista na okres. Na celom Slovensku je trinásť špecialistov. V našej krajine dlžíme pacientom omnoho viac ako možnosť eutanázie.
„Nadáva liberálom niekto za štvrtú stranu? Tak prečo by tu nemohlo byť aj viac konzervatívnych?“
vráťme sa k vašej politickej kariére, pán Škripek. Medzinárodná renomovaná agentúra Votewatch vás vyhodnotila ako najvplyvnejšieho slovenského europoslanca. Čo to presne znamená?
BŠ: Ja si túto medailu nepripínam, nevedel som o tom, vyhodnotila to agentúra, ktorá sleduje a zratúva aktivity poslancov. Najmä ohľadom politickej legislatívnej aktivity, ale aj ostatný aktívny politický život. Dva roky dozadu to bola pani Anna Záborská, minulý rok pán Eduard Kukan.
stali ste sa predsedom Európskeho kresťanského politického hnutia (ECPM), čo je medzinárodná európska strana, ktorá je členom Európskeho parlamentu.
BŠ: Môj mandát predsedu tam trvá ešte tri roky, združujeme kresťanských politikov z rôznych štátov Európy. Je to päťdesiat členov parlamentov z dvadsaťjeden európskych štátov, z toho je trinásť krajín EÚ. Naším cieľom je prepájať ľudí, ktorí rešpektujú židovsko-kresťanskú tradíciu a chápu, že táto filozofia a myslenie majú formovať legislatívu európskych krajín. Najviac ma tešilo, keď som sa dostal vďaka EPCM do kontaktu s prenasledovanými kresťanmi Blízkeho východu počas vojnového konfliktu tzv. Islamského štátu ISIS so Sýriou a Irakom.
známe je aj vaše angažovanie sa v oslobodení Asie Bibi odsúdenej v Pakistane za bohorúhačstvo vo vykonštruovanom procese.
BŠ: Som veľmi hrdý na to, že som členom delegácie, ktorá hovorila s predstaviteľmi pakistanskej vlády o jej oslobodení. Chceli ju ako kresťanku popraviť na základe prekrútenej interpretácie bohorúhačských zákonov. Som presvedčený o dôležitosti vyjednávania zástupcov Európskeho parlamentu vo veci jej oslobodenia. Bez neho by k nemu pravdepodobne nedošlo a bola by pre strach z miestnych radikálov obesená. Za jej oslobodenie sa však angažovali aj ďalší politici a diplomati, spisovali sa petície voči vláde. Bol som na podobných misiách aj v Jordánsku a Izraeli, angažoval sa v otázke migračnej krízy, šiel som na miesta, odkiaľ utekajú ľudia pred istou smrťou a vidieť utečenecké tábory a migrantov.
aktívny ste však aj na domácej politickej scéne. Nedávno ste vzbudili pozornosť verejnosti rozchodom s politikou Igora Matoviča.
BŠ: Takéto veci sa v politike, žiaľ, udejú. Môj odchod z OĽaNO je z 85 percent osobné zlyhanie Igora Matoviča a z 15 percent mojím rozlúčením sa s celým konceptom OĽaNO, ktorý sa stal nefunkčný. Igor Matovič je schopný podnikateľ a ako zamestnávateľ si myslí, že môže druhých zamestnať, odmietať, povýšiť či ponížiť. Takto zmýšľa aj o poslancoch NR. Preto mu nebolo čudné žiadať odo mňa vzdať sa mandátu, ak ho získam, v prospech liberálneho kandidáta. Moju prácu za roky v OĽaNO považujem za zmarenú, preto som prijal ponuku z Kresťanskej únie.
čo sa presne stalo?
BŠ: Individualizmom sa nikdy nedosiahne spolupráca a dobrý cieľ. Na úspešnú stranu nestačí vysoká osobná popularita pána predsedu. Tu došlo v niektorých konkrétnych bodoch k neetickým a nemorálnym činom od Igora Matoviča. 4 a ½ roka so mnou nehovoril pre nejaký osobný pocit urazenosti, čo mi až neskôr vysvetlil. Myslím si, že od človeka jeho rangu a postavenia je to skutočne malé a nezodpovedné. Potom odo mňa žiadal, ak by OĽaNO nezískalo dva mandáty, ale ho získam len ja sám, aby som sa ho vzdal v prospech liberálnej časti voličov OĽaNO. Tvrdil dokonca, že všetci ostatní v predsedníctve s tým súhlasia. Bol som si istý, že nikto by takto nekonal a normálne zmýšľajúci človek ani kresťan s týmto nemôže súhlasiť. Veď ktorý liberál by chcel odovzdať získaný mandát konzervatívcovi? A nebodaj by tomu mal byť aj rád...
To bola pre mňa morálna hranica, za ktorú som nebol ochotný ustúpiť, bolo by to spreneverenie sa demokratickým princípom, svedomiu i samotným voličom. Igor Matovič je dobrý človek, ale s viacerými negatívnymi črtami, ťažko sa s ním preto vychádza. Za tým si stojím. Ľudí s vlastným názorom považuje za arogantných, páčia sa mu tí, čo potichu odídu a nič nepovedia. Myslím, že sa usiluje o dobro ale využíva ku tomu často zlé prístupy. Zlom bojuje proti zlu. Nevie spolupracovať s ľuďmi okolo seba. Vytvoril skupinu individualistov. Z dobrých konceptov sa stali nefunkčné mechanizmy. A keď sú nefunkčné mechanizmy, tak politická strana nemôže fungovať a nefunguje.
s Annou Záborskou ste následne vstúpili do Kresťanskej únie, neštiepia sa tým kresťanské hlasy?
BŠ: Politika je o ponuke a pre mňa iná cesta nebola. Na Slovensku sú desaťtisíce voličov, ktorí už nevolia „jedinú” kresťanskú stranu a ja nikomu tých voličov neberiem. Z modlitby, vnútorného premýšľania o spoločnosti som pochopil, že je potrebné, aby aktívny kresťan prinášal do politiky zodpovedným spôsobom kresťanské hodnoty a snažil sa ich vniesť aj do legislatívneho systému. Kresťanská únia sa usiluje získať množstvo ďalších ľudí pre túto myšlienku. Nevychádzajme z toho predpokladu, že konzervatívnych politikov volí len 6 percent občanov a to len v KDH. Táto strana je pre mnohých ľudí ťažko akceptovateľná. Pri referende za rodinu bolo okolo milióna voličov a 800-tisíc z nich sa vyjadrilo za kresťansko-konzervatívne hodnoty, a toľko hlasov KDH rozhodne nemá. Takže tu sú státisíce voličov, ktorých chceme osloviť. A ešte jeden krátky pohľad. Kritizujú sa navzájom liberáli, že si už založili štvrtú liberálnu stranu? Nie. Je tu SAS, SPOLU, Progresívne Slovensko a iné. Nadáva im za to niekto? Tak prečo by tu nemohlo byť viacero strán hlásiacich sa ku židovsko-kresťanskej tradícii?
čo by ste chcel odkázať ľuďom, ktorí čítajú tento rozhovor?
BŠ: Ľudia starajte sa o túto našu slovenskú spoločnosť zodpovedne a nežite individualistickým spôsobom života. Ja si ohromne vážim, že moja manželka sa stará o druhých ľudí a snaží sa skvalitniť ich život. To sme sa snažili aj pri adoptovanom chlapcovi a ja sa o to snažím aj z politiky.
AŠ: Myslím si, že svet máme taký, akým si ho urobíme. Možno by to bolo aj pre nás jednoduchšie, ak by som šla s Braňom do Bruselu a žila tam s ním a viedla mu tam domácnosť, či urobila si stáž na nejakej dobrej bruselskej univerzite. Nemám s tým najmenší problém. Obohatilo by ma to po veľa stránkach a mohla by som si urobiť s deťmi pohodovejší život. Ak je však človek verný svojej vízii, vie prečo sa rozhodne a obetuje, tak by tomu mal zostať verný. Nemôžem to robiť donekonečna, ale veľmi rada sa starám o chorých. Kto sa však stará na Slovensku a v zdravotníctve zvlášť, ťahá za kratší koniec a to je to, čo chcem zmeniť.
Európske kresťanské politické hnutie je európska strana s explicitne kresťanským pohľadom na svet a medziľudské vzťahy ako základ pre slobodnú a stabilnú spoločnosť. Hnutie spája vyše 50 demokratických politických strán a zvolených politikov z vyše dvadsiatich krajín Európy. Našou víziou je Európa v ktorej si ceníme ľudský život a vzťahy, kde rodiny prosperujú a náboženským slobodám sa darí.