chceme európske dotácie, ale Talianom či Grékom pomáhať nechceme. Chceme lepšie zdravotníctvo a školstvo, ale ak nám pred voľbami pridajú pár eur, volíme znovu tých, ktorí naše školy a nemocnice zanedbali a zasa zanedbajú. Páči sa nám pápež František, ale keď povie, že sa máme podeliť, nepočujeme. Chceli by sme slušné či progresívne Slovensko, ale keď máme prejaviť úctu a rešpekt ku konkurenčnej strane, na duch námestí kvôli svojim percentám zabudneme.
Keď sme sa zriekli citlivosti, ovládol nás strach. Z konkurencie, z budúcnosti, z klímy, z robotov, z utečencov, a nakoniec aj zo seba navzájom. Všimnite si, ako sa mnohí naši konzervatívci boja liberálov a ako sa mnohí naši liberáli obávajú proliferov. A všetci spolu sa zoči voči fašistom obávame povedať, že našich Rómov sa musíme znovu naučiť mať radi. A vlastne - kto ich ešte má rád?
Za jeden z najväčších hriechov od roku 1989 považujem práve narábanie štátu, médií a vlastne väčšiny z nás s rómskou komunitou. Aj preto vydávame túto knihu. Jej autor ukázal, že neexistuje neosobné riešenie rómskeho problému, takže ak si máme navzájom pomôcť, nestačia nám akokoľvek dobre myslené projekty ani eurofondy. Spišský Hrhov je korunný dôkaz, že ak chceme riešiť problém osád, musíme mať nielen dobré nápady, ale aj odvahu k osobnému vzťahu.
Presne toto som cítil, keď som mal Vlada Ledeckého spolu s jeho dcérou Vladimírou v štúdiu Pod lampou. Nehovorili o projektoch, dotáciách a schémach. Hovorili o ľuďoch, vzťahoch a dôvere. Práve z nich sa totiž zrodila obec takmer zázračného spolunažívania menšiny s väčšinou.
Neviem, či viete, ale v Spišskom Hrhove je velikánska verejná tabula so slovom LÁSKA. Naivita? Slniečkárstvo? Lacný pátos? Nie, len škandál, ktorý vždy všetko mení.
Vlado, je mi cťou, že vydávame Tvoju knihu. Ale ešte oveľa radšej som, že 30 rokov po Novembri si ty osobne dôkazom, že pravda a láska sú silnejšie, než lož a nenávisť.
Text je predslovom k novej knihe o Vladimírovi Ledeckom, Počúvajte páni z Bratislavy. Knihu si môžete zakúpiť TU.