a ako to už býva zvykom, keď idete do niečoho nového s jasnou víziou a nafúknutými očakávaniami, všetko nakoniec vypálilo úplne inak.
Možno ste počuli o globálnom hnutí F*ck Up Nights, rozrastajúcej sa komunite úspešných, ktorí sa nehanbia žiť život bez filtrov a netvária sa, že idú hore bez pádov. Ako tichí sympatizanti tejto „filozofie užitočnej omylnosti“ sa pridávame s našou vlastnou prípadovou štúdiou. Nejaký čas trvalo, kým sme ju dali dokopy, pretože prejsť od „Už nikdy, NIKDY nevyhlásime študentskú súťaž!!!“ k „Bola to zaujímavá skúsenosť – skúsime to znova?“ predsa len vyžaduje isté dozretie a nadhľad. Dnes už ho máme a veríme, že našimi postrehmi z prvej ruky inšpirujeme (pobavíme či varujeme) kolegov všetkých vekových kategórií a kariérnych levelov.
zľahka trpké Čerešňové pavilóny
Expresné zhrnutie našich skúseností s vyhlásením študentskej súťaže by znelo: Kto nič nerobí, nič nepokazí, no kto chce byť inovátor, NIEČO predsa robiť musí.
A tak sme spravili – zadali sme študentom architektúry zo slovenských a českých vysokých škôl výzvu napojenú na Čerešne Living, náš rezidenčný projekt, ktorý aktuálne dokončujeme v Dúbravke. V strede objektu mali podľa plánu stáť dva pavilóny a nás zaujímalo, ako sa s týmto priestorom pohrá „nová krv“ architektov. Pavilón je vďačné zadanie, skvelé pre budovanie portfólia. Aj velikán remesla Ludwig Miese van der Rohe, ešte skôr ako postavil známu vilu Tugendhat, upozornil na svoje kvality vďaka návrhu pavilónu pre barcelonskú výstavu o bývaní.
Prvá odozva na našu súťažnú výzvu bola silnejšia, než sme čakali. Na stole nám pristála tridsiatka návrhov a pri zbežnom pohľade sme si len potvrdili, že nastupujúcej generácii architektov u nás nechýba talent a svieži pohľad na vec. Zo stavebných škôl boli súťažiaci konzervatívnejší, z umeleckých prichádzali väčšie úlety.
Nadšenie nechýbalo ani na našej strane. Do súťaže sme zapojili dlhoročného spolupracovníka prof. akad. arch. Imricha Vaška, do poroty sme prizvali ďalšiu osobnosť z brandže, Ing. arch. Mgr. art. Jána Perneckého. Začiatok dobrý, lenže... len čo nastúpila fáza rozpracovania návrhov, nadšenie z nás začalo pomerne rýchlo opadať.
„papierový“ nápad nestačí
Výber – mimochodom, neľahký kvôli mimoriadne vyrovnanej úrovni – sme zúžili na štyroch študentov, ktorých sme pozvali do semifinále. V rámci postupového kola dostali za úlohu postaviť časť pavilónu, čiže prezentovať vzorku budúceho diela. Je to štandardný postup, keď sa overuje realizovateľnosť otáznych konštrukčných princípov. My sme to brali zároveň ako edukačné cvičenie, pri ktorom sa študenti naučia, že v praxi sa nestačí spoliehať na silu „papierového“ nápadu, pretože ten sa pokrčí a putuje do koša, len čo sa ukážu jeho technické nedostatky.
Aj sa ukázali. Semifinalistom sme dali niekoľkotisícový materiálový budget z vlastného vrecka, lenže ich odovzdané projekty boli natoľko „deravé“, že sme museli pristúpiť aj k tretiemu kolu. Zhovievavo sme súťažiam poskytli dokonca honorovanú ponuku, aby svoje nápady dopracovali, lenže, slušne napísané, ťahali sme to z nich ako z chlpatej deky. Zistili sme, že ani finančná motivácia nepomohla, aby zabojovali a popasovali sa s výzvami. Ľahšie bolo skonštatovať – na toto nemám čas, toto sa fakt nedá. Bolo smutné sledovať, ako sa rezignácia na strane študentov preniesla do našich vlastných radov. Často sme sa s kolegami v práci pristihli, ako šomreme, kam tá dnešná generácia podela „drive“ a čo my by sme v našich študentských rokoch dali za ich dnešné príležitosti.
nostalgické okienko
Lenže potom prišlo na rad sebakritické pretretie zrkadla a padla otázka do vlastných radov: Nie je za tým tak trochu aj selektívna pamäť? Nerobili sme ako bezstarostní a bohorovní študenti presne to isté – f*ck upy? Pretože nás netlačili reálne termíny a boj o dôveru reálnych klientov. Pretože sme mali pocit, že portfóliom študentských projektov vtrhneme na pracovný trh ako nová superstar, ktorá bude pár mesiacov po promóciách oslavovaná na stránkach renomovaných odborných periodík.
Je bezpredmetné zalamovať rukami, ako to bolo za našich čias iné a ako sme si bez internetu a bez instantného prístupu k príležitostiam oveľa viac vážili každý jeden lístok s ponukou brigády, pripnutý kdesi na nástenke, ktorá bola naším „fejsbúkom“.
Áno, boli sme snaživí a boli sme vďační za málo, ale... boli sme aj leniví doťahovať veci do konca a bez odborného dohľadu ľahko stratení. Len sme na to rokmi pozabudli. Mohli sme si skôr uvedomiť, aké naivné je očakávať od dnešných študentov to isté, čo sa očakávalo od nás. Že oni už nie sú odkázaní na postávanie pri nástenkách. Že k jednej ponúknutej príležitosti už nepristupujú tak, akoby druhá nemusela prísť.
Jasné, že sa zľakli. Chceli sme od nich technicky vycizelované riešenia, pričom sme precenili ich zručnosti a podcenili nedostatok skúseností. Vymyslieť ideu a urobiť nejakú vizualizáciu je pre šikovného študenta hračka, zvyšok procesu je už menej vzrušujúci, ten si treba natvrdo odmakať.
namiesto P.S.
Aj keď sa to možno z riadkov vyššie nezdá, tento f*ck up má šťastný koniec. Víťazný návrh stojí na svojom prominentnom mieste v Čerešniach Living, s veľkou pomocou pána MgA. Shota Tsikoliya, Ph.D, M.Sc., ktorý mentorsky zakročil vo chvíli, keď to už autor diela vzdával.
My v ITB Development sme vďaka tejto súťaži absolvovali pár náročných vyučovacích hodín (až mesiacov) cibrenia trpezlivosti, soft skills aj krízového manažmentu. Neplánovane. Ale napokon, tie najprospešnejšie lekcie nemôžete len tak nahodiť do kalendára podľa toho, kedy sa vám to hodí.
Takže, kolegovia, bacha na študentov! Hlavne na tých talentovaných, z odboru architektúry. Kým sa podujmete učiť ich, najskôr sa opýtajte sami seba, či ste pripravení na to, čo vás môžu naučiť oni.