elektroodpad má svoj vlastný medzinárodný deň, pripomínali sme si ho 14. októbra. Prečo potrebujeme taký deň?
Preto, lebo elektroodpad treba v súčasnosti triediť oddelene od iného odpadu a od klasického komunálneho odpadu. Elektroodpad je špeciálny odpad, ktorý treba triediť a nakladať s ním inak, špeciálne a najmä odborne. Preto má aj svoj špeciálny deň.
čo všetko patrí do kategórie elektroodpadu? Čo si pod tým máme predstaviť?
Medzi elektroodpad patrí všetko, čo máte doma a čo funguje na elektrinu. Či už na elektrinu zo siete, alebo z batérií. Podľa zákona sa delí na šesť skupín a ide o chladiace zariadenia alebo zariadenia na tepelnú výmenu, ako napríklad chladničky, mrazničky a klimatizácie. V druhej skupine sú zobrazovacie zariadenia, čiže všetky notebooky, laptopy, tablety a televízory. Tretiu skupinu tvoria žiarivky, ledky a výbojky, štvrtá skupina sú ostatné veľké spotrebiče, piata skupina sú všetky malé spotrebiče a šiesta skupina sú čisto IT zariadenia. Prvé tri z týchto skupín sú nebezpečné. V komunálnom odpade, ktorého sa nazbiera na Slovensku 2,3 milióna ton ročne, tvorí elektroodpad 30- až 35-tisíc ton ročne.
čo je na tom nebezpečné?
Zloženie. V chladiacich zariadeniach sú to chladivá – kedysi to boli freóny, dnes sú to iné typy chladív. V zobrazovacích zariadeniach a najmä v starých CRT televízoroch je to luminofor, čo je jedovatá látka. Ten sa nachádza aj v žiarivkách. Luminofor sa musí zo zariadení odsávať.
aký má zmysel to celé recyklovať a vstupovať do procesu, v ktorom znovu zhodnocujeme použité spotrebiče?
Vždy, keď hovoríme o recyklácii, tak je to z môjho pohľadu trochu filozofická debata, v ktorej si kladieme otázku, či vôbec recyklovať a ak recyklovať, tak do akej miery. Koľko to stojí? Aké sú systémy financovania a ako sa to rieši v ktorej časti sveta? Tí ľudia, ktorí rozmýšľajú „zeleno“, vám povedia, že preto, aby sa neznečisťovalo životné prostredie práve tými nebezpečnými látkami. Potom je tam však aj biznisová rovina. Keď sa tento odpad vyzbiera a prechádza samotnou recykláciou, môžu vzniknúť nejaké pozitívne hodnoty, nejaký profit. Z recyklácie totiž vznikajú produkty, ktoré sa môžu opätovne použiť do prvovýroby a namiesto ťažby primárnych surovín sa tak použije recyklát.
čo všetko zo starých elektrospotrebičov sa dá opätovne využiť? Keď niekde odovzdám napríklad svoj starý smartfón, čo sa dá z neho ešte dostať von a použiť?
Takmer všetko. Biznisovo zaujímavý je ten odpad, ktorý má zaujímavé zloženie z hľadiska komodít, napríklad keď obsahuje nejaké farebné, prípadne vzácne kovy. Vtedy môžu mať firmy, ktoré s takým odpadom vedia správne nakladať a dostať z neho všetko, čo sa z neho dostať dá, celkom pekný profit. No to je len obmedzená časť elektroodpadu a práve tie tri najťažšie, najobjemnejšie a najpočetnejšie skupiny, ako chladničky, televízory a žiarivky, sú nebezpečné a biznisovo tvoria negatívnu hodnotu. Čiže keď nastane recyklácia týchto troch skupín odpadu, tak z toho nie je profit, ale naopak, strata.
niektoré skupiny odpadov môžu byť, naopak, veľmi zaujímavé. Firma, ktorá vyrába IT produkty, notebooky a telefóny, získala v priebehu jedného roka z recyklácie vlastných výrobkov viac než tonu zlata.
To sa nazýva takzvaný cherry picking, pretože je to veľmi malá časť celého objemu elektroodpadu. Tá je síce zaujímavá aj biznisovo, ale spôsob, ako fungujeme my ako firma, aj ostatné nám podobné firmy pôsobiace na Slovensku, je ten, že sme vznikli a fungujeme, aby sme sa postarali o všetok odpad, práve aj o ten, ktorý nie je taký lukratívny a ekonomicky zaujímavý. Preto sú tu rôzne modely financovania zberu odpadu a jeden z nich je ten, ktorý podporuje aj recykláciu elektroodpadu.
Spotrebiče sú dnes čoraz ľahšie a najhoršie je na tom to, že ten plast nie je jednodruhový.
takže to vás vie motivovať, keď sa súčasne staráte o recykláciu niečoho, čo je menej výhodné, ako aj toho, čo je viac výnosné? Je toto motivácia pre firmy, aby vstupovali do systému recyklácie?
Distribučné firmy to majú trošku vynútené. Všetci, ktorí uvádzajú na trh potenciálny elektroodpad, sú povinní prispievať do systému. Spôsob financovania celého spracovania elektroodpadu funguje tak, že pri kúpe čohokoľvek a akéhokoľvek spotrebiča do domácnosti si to bežný občan platí v cene výrobku. Je to malá časť celej ceny výrobku, ktorá predstavuje recyklačný poplatok. Toto sú tržby firiem, ako je tá naša, a tie tržby následne používame na to, aby sme sa starali o všetok vzniknutý elektroodpad na celom území Slovenska.
narábajú bežní ľudia s elektroodpadom správne? Keď si niečo kúpim a zaplatím tento recyklačný poplatok, v konečnom dôsledku nikto nevie, čo na konci s týmto spotrebičom urobím. V akej miere ho ľudia na Slovensku správne odovzdávajú?
V čoraz lepšej. Ten systém funguje na Slovensku od roku 2005, čiže štrnásť rokov, počas ktorých sa vyvinul veľmi dobre. Pokrytie Slovenskej republiky z hľadiska zberu aj z hľadiska prístupu občanov k tomu sa stále zlepšuje. Dôkazom toho sú pre nás aj rastúce objemy elektroodpadu. Sú viaceré spôsoby – jeden je ten, že ľudia môžu taký odpad vrátiť priamo v predajni, v ktorej si kúpia nejaký nový spotrebič a odnesú tam starý. V týchto predajniach sú povinní prijať to zdarma. Alebo ľudia nosia tento odpad na klasické zberné dvory vo svojich mestách a obciach.
aké sú ďalšie spôsoby, ako sa môžeme zbaviť elektroodpadu?
Ešte existujú zbery, ktoré vyhlasujú mestá, obce a mestské časti. Síce ešte stále iba v obmedzenej miere, no fungujú aj červené alebo červeno-biele kontajnery, ktoré sme zatiaľ rozmiestnili iba v niekoľkých mestách, no chceli by sme s tým pokračovať a rozširovať to. To sú kontajnery na malé domáce spotrebiče.
keď niečo vyhodíme, tak to pre nás zvyčajne prestáva existovať, neuvedomujeme si, že sa s tým možno niečo niekde deje. Čo konkrétne sa deje s elektrospotrebičom po tom, ako ho odovzdám na zbernom mieste?
Je to ťažká otázka, lebo je náročné vysvetliť to tak, aby to bolo jasné a zároveň pochopiteľné. Tých šesť skupín elektroodpadu, ktoré som spomínal, sa presne tak samostatne aj recykluje. Celý elektroodpad sa vytriedi na tie skupiny a potom na všetky skupiny existujú technológie na recykláciu. Je to vždy kombinácia ručného rozobratia výrobku, keď sa z neho najskôr odstráni všetko, čo je nebezpečné, napríklad baterky z laptopov a mobilov, z tlačiarní sa vyberú tonery, z televízorov sa vysaje luminofor. Potom sa to zvykne mlieť na rôznych typoch recyklačných liniek a na konci sú výstupy ako železný šrot, hliník, meď, plasty, betón, drevo, sklo a ďalšie.
čiže všetko sa to zomelie na padrť a následne roztriedi?
Hovorí sa tomu kombinácia ručného a mechanického spracovania.
z celého spektra týchto materiálov sa najhoršie obchoduje s plastmi. Čo s nimi?
Pri elektroodpade je problém, že v jeho zložení je čoraz viac plastov. Ak si spomínate na staré chladničky a televízory, tak to boli naozaj ťažké spotrebiče, pretože boli zo železa a z medi a bolo tam aj veľa skla a podobných materiálov, ktoré sú z hľadiska recyklácie zaujímavé. Keď sa však na svoje spotrebiče pozrieme dnes, môžeme nájsť napríklad plastové vnútro v umývačke riadu alebo plastový bubon v sušičkách a práčkach. Spotrebiče sa dnes zľahčujú a najhoršie je na tom to, že ten plast nie je jednodruhový, čo by bolo jednoduchšie na recykláciu, ale že je tam použitá taká zmes, ktorá z hľadiska recyklácie nie je vôbec zaujímavá.
vieme s tým niečo urobiť ako spotrebitelia? Vieme tlačiť na výrobcov, aby používali materiály, ktoré sú jednoduchšie recyklovateľné?
Sú dva prístupy. Dnes chcú výrobcovia a distribútori predávať čoraz viac a aj ľudia žijú konzumným spôsobom života, takže nakupujú tiež viac elektrospotrebičov. Naopak proti tomu ide odpadová hierarchia a teória predchádzania vzniku odpadu a prístupy cirkulárnej ekonomiky. Lenže toto sú dva prístupy, ktoré sa bijú. Aj preto vznikol medzinárodný deň elektroodpadu, aby sme sa zamysleli nad tým, že tento odpad by ani nemal vzniknúť. Čoraz častejšie sa hovorí o ekodizajne a s tým súvisí aj ďalší princíp: ekomodulácia. Tá bude tiež v novej smernici EÚ o elektroodpade a o elektrozariadeniach. Podľa ekomodulácie budú recyklačné poplatky konkrétneho spotrebiča rozlíšené podľa toho, či je spotrebič opraviteľný, ako je recyklovateľný, ako je trváci a budú tam aj ďalšie kritériá. Takto vieme prinútiť výrobcov vyrábať trvácnejšie a opraviteľnejšie výrobky. Ide síce opäť len o vynútený a legislatívny nástroj z EÚ, no nezdá sa mi zlý.