Bratislava už o pár dní zažije prvú tohtoročnú divadelnú premiéru v anglickom jazyku. Nie je angličtina predsa len trochu problémom?
Práve naopak. S divadlom si zlepšujeme pamäť, komunikačné aj jazykové schopnosti. V Bridgin’ Drama máme medzinárodný tím. Neuprednostňujeme hercov s angličtinou ako materinským jazykom. Samozrejme, že ju každý ovláda viac menej na úrovni materinskej reči. Dôležitá je pre nás rozmanitosť prejavu a prízvukov. Tak ako v Británii či kdekoľvek v anglicky hovoriacej krajine.
pre koho hráte?
Pre štandardné dospelé publikum a pre školy po celom Slovensku. Dnes tu žije množstvo našincov, ktorí strávili roky v zahraničí. A ešte viac tých, ktorí sa angličtinu iba učia. V biliguálnych školách zmaturovali už dve generácie mládeže. Mladí študujú v zahraničí, no doma sú stále tu. Dospelí v aktívnom veku zas neraz pracujú v medzinárodných tímoch, kde je angličtina spoločným jazykom. Iní ju používajú, aby sa dohovorili vo svete.
V neposlednom rade sú medzi nami tisíce cudzincov, ktorí si Slovensko zvolili za domov. Trvalý či dočasný. Angličtina na javisku nie je žiaden problém. Preklad som riešila tak, aby sa s ním dokázal mentálne stotožniť každý, kto vie anglicky celkom dobre, nemusí ju ovládať dokonale.
tohtoročnú sezónu začínate v piatok 28. februára Bukovčanovou klasikou Slučka pre dvoch vo vašom preklade. Prečo práve Bukovčan?
Som nesmierne povďačná jeho dedičom. Pri práci s textom nám všemožne vyšli v ústrety, a tak nám umožnili podeliť sa oň s našimi súčasníkmi. Navyše aj s cudzincami, keďže prichádzame s vôbec prvým prekladom Bukovčana do angličtiny. Scenár pre inscenáciu napísala Zuzana Kolejáková. Nie je to klasická tragikomédia. Skôr komédia, ktorá mrazí.
Jednu univerzálnu črtu mám na našej interpretácii Bukovčana najradšej: humor. Roky som žila v Británii. Keď sa ma niekto spýta, čo mi z nej chýba, bez zaváhania odpovedám: zmysel pre humor. Nie cynický či zatrpknutý sarkazmus. Čierny humor a sebairónia. Oba nám pomáhajú vybŕdnuť z diery, v ktorej sa v živote neraz ocitáme. Či už ako jednotlivci, alebo spoločnosť.
divadlo je neraz tak trochu rodinný podnik, máme generácie hercov. Ako je to s vašou rodinou?
U nás nie je hercom nik. K divadlu však mali blízko obaja rodičia. V Žiline sa angažovali v ochotníckom divadle. Mama hrala, otec bol kulisák a inštruktor šermu. Spoločne tvoria mimoriadny intelektuálny a filozofický tandem. Aj v čase komunizmu si dokázali vytvoriť odstup, ktorý nám umožnil lepšie vidieť veci navôkol.
Rané detstvo sme so sestrou prežili v prostredí veselých happeningov. Raz sme išli napríklad k moru do Rumunska s rodinou otcovho blízkeho priateľa a kolegu výtvarníka. Obaja otcovia sa jedného dňa natreli jeden na bielo a druhý na čierno a prechádzali sa len tak po pláži. Nám so sestrou to pripadalo normálne.
Na chalupe si zas otec vytvoril kráľovstvo Argíllia. Svet obyčajných ľudí, oslavu ľudského štátu, ktorý vychádzal z filozofie Exupéryho. Pre nás, deti, to znamenalo kedykoľvek si obliecť krásne šaty (kostýmy mal otec z divadla v Žiline) a nie hrať, ale byť dvornými dámami. Otec bol strážcom kráľovského protokolu, mama majordómus kráľovstva.
spomínate si na prvé predstavenie, ktoré si videli?
Ako deti sme hrávali v bytovke kúzelnícke predstavenia a mučili rodičov, aby sa na nás prišli pozerať. Najlepšie sa nám hral Rumcajs a Cipísek. Veľa času sme trávili v divadelných dielňach žilinského bábkového divadla, kde si otec vyrábal mnohé výtvarné veci. Dodnes milujem vôňu farieb, dielní, pilín a prachu, ktorý je okolo toho.
No na to prvé, skutočné, si však presne pamätám. Videla som ho v roku 1975 v Paríži.
ako sa vám podarilo získať cestovnú doložku?
Pustili nás, mama a sestra však museli ostať klasicky doma, ako rukojemníci komunistického štátu. Mala som päť rokov, otec ma vzal do kina na film Papageno Papagena zo slávnej Mozartovej opery Čarovná flauta. Hoci som bola malá, predstavenie ma fascinovalo. Odvtedy som zaľúbená do opery. Malo to však ešte jeden zvláštny celoživotný následok. Zapáčilo sa mi sledovať dej bez toho, aby som rozumela jazyku. Dnes si rada púšťam internetové rádiá v jazykoch, ktorým nerozumiem ani slovo. Počúvam ich v podmaze celé dni. Postupne sa snažím rozlíšiť, kde jedno slovo končí a druhé začína. Abstrakcia mi je skrátka blízka.
archív respondentkyPredstavenia Bridgin´ Drama Just Another Cup of Tea alebo na motívy Stodolovej frašky „Čaj u pána Senátora".
v osemnástich rokoch ste sama emigrovali do USA. Ako sa to podarilo?
Odjakživa som vedela, že v komunizme žiť nebudem. Rodičia nás vychovávali k vlastenectvu. Tvrdo nás však viedli k tomu, že musíme rozlišovať, že to, čo sme zažívali my, bola diktatúra. V osemdesiatom ôsmom som chcela študovať medicínu. Napriek tomu, že som mala výborné študijné výsledky a štyri roky som robila stredoškolskú odbornú činnosť na Epidemiologickom ústave LFUK v Bratislave, na Lekársku fakultu ma neprijali. Kvôli rodinnému profilu.
Otec sa v šestnástich pokúsil podhrabať pod drôty pri Mikulove. Chytili ho v ešte ruskej zóne v Rakúsku. Odsedel si rok, väčšinu času na samotke. Počas politického odmäku v 60. rokoch žili rodičia istý čas v Paríži. Vrátili sa, ako mali, napriek tomu nás na Západ nikdy všetkých spolu nepustili. U nás sa vždy hovorilo o emigrácii. Preto, keď som dovŕšila osemnásť a podarilo sa mi vycestovať, zostala som v USA. Sama. Netušila som, či rodinu ešte uvidím. Odišla som s jedným kufrom. Nemala som so sebou ani slovník, to by bolo bývalo podozrivé. Vysvedčenia mi otec doposielal z Maďarska.
aké boli začiatky v USA?
Dúfala som, že tu budem môcť študovať medicínu alebo jadrovú fyziku. Fyzika však bola problémom. v čase vrcholiacej studenej vojny mi to ako človeku z komunistického bloku neodporúčali. Medicína bola pridrahá. Najjednoduchšia cesta bola žurnalistika. Písať a čítať po anglicky som vedela, hovoriť tak „po svojom“ tiež. Neskôr som prešla na politológiu a vytvorili sme medziodborové štúdium medzinárodných vzťahov.
Živiť sa však nebolo jednoduché. Bývala som v malom meste Moscow v štáte Idaho s desaťtisíc obyvateľmi. Bohom zabudnuté mestečko však malo vynikajúcich pedagógov. V kariére som plynule postupovala od umývania záchodov cez čistenie mrkvy až k vydávaniu obedov. Neskôr som učila ruštinu a na Aljaške mrazila lososy.
prečo ste zakotvili práve v Idaho?
Náhodou. Plánovala som ostať v New Yorku, kde ma podporovala jedna židovská rodina. V čase Slovenského štátu im pomohol môj starý otec a po emigrácii boli odhodlaní zase oni pomôcť mne. Podarilo sa im vybaviť mi prácu, opatrovanie dieťaťa jednému novinárovi. V Idaho.
neskôr vás cesty zaviedli do britského Cambridge...
Tu som sa vydala. Vzala som si blízkeho priateľa, Škóta, a napriek tomu, že sme sa po dvanástich rokoch manželstva rozviedli, stále sme zadobre. Spolu s ďalšími kolegami sme vybudovali výskumno-vzdelávacie Centrum pre štúdium vzťahov medzi Židmi a kresťanmi. Dnes sa menuje The Woolf Institute. Venuje sa interdisciplinárnemu prieskumu vzťahov medzi Židmi, moslimami a kresťanmi. Mala som na starosti vzťahy so zahraničím, zavádzala som elektronické vzdelávanie a učila novodobé dejiny židovsko–kresťanských vzťahov.
Rasťo ProcházkaPredstavenie Bridgin´Drama Tajovsky Ruulezz.
z Cambridge ste sa po jedenástich rokoch vrátili späť na Slovensko. Čomu sa aktuálne venujete?
Pokračujem vo vedení Spoločnosti kresťanov a Židov na Slovensku. Dotýka sa ma nárast neonacizmu a protidemokratických ideológií , neopodstatnené fóbie ako xenofóbia či homofóbia. S tým sa úzko spája otázka utečencov. Veď som sama kedysi emigrovala! Veď naše moderné dejiny sú dejinami emigrácie.
Dnes opäť žijem v krajine, ktorej tisíce občanov sú ekonomickí migranti. Rozum mi zastáva, keď si uvedomím, akí sme nenávistní voči migrantom. Nehovoriac o utečencoch. Veď taký prístup je neľudský! Nie som za žiaden nekritický hurá-prístup, ale musíme byť spravodliví a ľudskí.
Keď sme v prvej vlne utečeneckej krízy v roku 2015 s kamarátkou zbalili kopu vecí a odviezli ich na stanicu do Maďarska, cestou sme videli kráčať celé pochody ľudí. Zastavila som náš konvoj áut naložený vecami, preložila všetko z môjho auta a začala voziť tých, kto nevládali ďalej. Boli sme v kontakte s právnikmi, aby bol tento typ pomoci v rámci zákona. Dokonca som sa začala učiť základy arabčiny. Najväčšia výzva bola presvedčiť ľudí, že môžu bezpečne nastúpiť. A spraviť to tak, aby sme nerozdelili rodiny. Boli vyčerpaní a zmätení. V tých časoch sa postrácalo množstvo detí a stále nie sú spojené rodičmi. Môj kufor, s ktorým som pricestovala do USA, bol oproti tomu doslova luxusom.
v neposlednom rade sa živíte divadlom...
Prekladmi a tlmočeniami, aby som mohla robiť prácu, ktorá zväčša nie je honorovaná, alebo minimálne. Prekladám pre slovenské divadlá a festivaly, najmä pre Slovenské národné divadlo. A venujem sa anglickému divadlu Bridgin’ Drama.
máte aj známych, ktorých musíte na divadlo doslova prehovárať? Čo všetko nám divadlo do života dá?
Divadlo, na rozdiel od filmu, umožňuje mentálne aj fyzicky vstúpiť hlboko do situácie, vojsť kadečomu a kadekomu pod kožu. Doslova ju prežiť, precítiť, prechodiť po javisku, vygestikulovať, vyrozprávať sa. Nenadarmo sa divadlo využíva v rôznych situáciách a profesiách ako nástroj integrácie, sociálnej či psychologickej terapie. Či už je to práca s traumatizovanými utečencami, prospechovo zaostávajúcimi žiakmi, v domovoch dôchodcov, či pri záchranárskych výcvikoch.
čo všetko dáva divadlo vám?
Práve teraz, keď dokončujeme prípravu Bukovčana, o tom urputne premýšľam. Tá inscenácia je v mnohom o tom, čo som sama v živote prežila. Scenáristka Zuzka Kolejáková v súvislosti so Slučkou pre dvoch upozorňuje na problémy strachu, domáceho násilia, depresie ako príznačné dnešnej dobe. Zažila som „húsenkovú dráhu“ života v totalite i slobode, ktoré sa na Slovensku dodnes striedajú ako v akejsi zacyklenej filmovej slučke.
V prvom manželstve som zažila dávku domáceho násilia až po dva pokusy o zabitie. Hoci som z toho ušla, upadla som do hlbokej dlhoročnej depresie, kedy som sa zo všetkého vinila. Našťastie som sa dostala aj z toho. Po emigrácii do USA som sa odnaučila plakať – a potom som sa zas tri roky plakať učila. Lebo bez plaču sa ťažko žije. Rovnako ako bez smiechu. Smiať som sa našťastie neodnaučila nikdy. Mama ma ešte aj dnes neraz karhá, že čo sa tak nahlas „rehocem“. No poznám dno života a o to viac si vážim chvíle, keď je dobre. A tak sa potom smejem, až mi slzy tečú. Nie je to smiech cez slzy, ale radosť z bytia. Ak ju zavše nedokážem vidieť, ponorím sa do nejakej roly, a keď z nej vystúpim, vidím všetko jasnejšie a veselšie.
Kto je Lucia Faltinová
Lucia Faltinová (1970), občianska diplomatka, tlmočníčka, divadelná prekladateľka, manažérka projektu anglického divadla Bridgin' Drama. V rokoch 1999 – 2011 žila v Cambridge, pracovala v Centre pre štúdium vzťahov medzi Židmi a kresťanmi (dnes The Woolf Institute). Pôsobila v Platforme pre štúdium vojny a náboženstva (Religion and War Studies Group, University of Cambridge), bola spolupredsedníčkou Cambridgeského združenia pre medzinárodné štúdie (Cambridge International Studies Association) a členkou Výkonnej rady Svetovej rady kresťanov a židov (International Council of Christians and Jews). Niekoľko rokov bola londýnskou spolupracovníčkou Slovenského rozhlasu. Je spoluzakladateľkou Centra pre európsku politiku na Slovensku a medzinárodnej Spoločnosti pre výskum európskej integrácie (History of European Integration Research Society). Pôsobila ako výkonná riaditeľka Fóra donorov a hovorkyňa exprezidenta Michala Kováča. V roku 2012 bola zvolená Výborom pre mimovládne organizácie za podpredsedníčku Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.