prečo sa dnes toľko rozpráva o zrušení veľkých zariadení sociálnych služieb? Nepomáhajú ľudom dostatočne kvalitne?

.jana Žitňanská: Ide o to, akú formu chceme zrušiť a čo majú tieto služby ponúknuť. Tieto služby nie sú len pre ľudí so zdravotným postihnutým, ale aj pre seniorov, ľudí odkázaných na pomoc. Myslím si, že je to prirodzený vývoj, lebo každý z nás chce byť v príjemnom priestore a chce žiť v dôstojných podmienkach, takže podľa mňa filozofia tej deinštitucionalizácie nie je len o tom, že ideme nahradiť veľké budovy menšími, ale je to aj prijatie, že prijmete ľudí, ktorí doteraz v týchto inštitúciách žili, a o plnohodnotné začlenenie do spoločnosti. Je to o prijatí. 

.soňa Holúbková: Myslím si, že je to aj o tom, ako sa spoločnosť vyvíja a či sú ľudia schopní prijať ľudí, ktorí sa odlišujú. Doba, keď niekto nevyhovoval a bolo potrebné ho umiestniť do zariadenia, sa už pominula. Je to aj o tom, ako sa môžeme k tej rozdielnosti postaviť, či sa môžeme reflektovať, rozvíjať, ale zároveň zobrať určitú časť aktivít do vlastných rúk, nespoliehať sa na to, že to urobí niekto iný.

Pracujeme v komunite a dennodenne čelíme výzvam, takže nás to nemôže nechať chladnými. Tí, ktorí podporu potrebujú, zároveň môžu využívať svoj potenciál, pretože tie zariadenia sú vyhradené pre špeciálne diagnostikovaných ľudí alebo ľudí odsúdených na sociálne služby, už nemôžu využívať svoj potenciál a prispôsobujú sa systému, ktorý v tom zariadení funguje. Výnimočne sa v týchto zariadeniach stretnem s niekým, kto sa pre taký osud rozhodol sám.

vy sám ste živý príklad slobodného a samostatného života napriek ťažkému zdravotnému postihnutiu. Čo vám dáva život mimo inštitúcie? 

.ján Kerecman: Keď mám vlastný byt, môžem pozerať akýkoľvek program. Aj v  meste ma berú ako normálneho človeka.  V jednom športovom tíme mi na narodeniny dali permanentku a dres, berú ma tam ako rovnocenného. 

obhajcovia inštitucionálnej starostlivosti zastávajú názor, že pokiaľ žijú ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím spolu v jednom zariadení, ľahšie si nájdu napríklad partnera alebo priateľa, ktorý ich nebude posudzovať podľa hendikepu.

.soňa Holúbková: Je možné, že si tam nájdu partnera, ale aj že si ho tam nenájdu. Dvaja ľudia sa potrebujú spoznať a vtedy môžu vytvárať partnerstvá. Práve v zariadeniach je obmedzená možnosť spoznať tých partnerov, lebo výber robí niekto iný. Ak sa tam potom dejú nejaké veci, často je to preto, lebo iné možnosti nemajú. V spoločnosti sa stretávajú s negatívnymi skúsenosťami, a potom tí, ktorí sa tam stretnú, majú podobné skúsenosti a idú kvôli spoločným záujmom niekam spoločne. Sú to vzťahy, ktoré sú budované na skutočnom spoznávaní sa, a nie vzťahy, ktoré sú vytvárané umelo. 

.jana Žitňanská: Vynára sa otázka, ak by takýto vzťah vznikol, čo ďalej. Ak by tento pár ostal žiť v tejto inštitúcii, je otázne, aký druh partnerského života môžu viesť. Je dôležité hovoriť o aspekte slobodného rozhodnutia a prežívania vzťahu a partnerstva podľa vlastných predstáv, a nie v nejakej inštitúcii, kde sú nejaké fixné pravidlá.

o deinštitucionalizácii hovoríme už desiatky rokov, ďaleko sme sa v nej zatiaľ nepohli.

.soňa Holúbková: Je to cesta, ako zastaviť ten spôsob, ktorý patril minulému storočiu. Najlepšie by bolo mať bohatú sieť komunitných služieb, aby si ľudia mohli vyberať. V súčasnosti veľa ľudí s týmto problémom túto príležitosť nemá, komunitné služby sa rozvíjajú veľmi pomaly, lebo na to treba odvahu. Je oveľa jednoduchšie vybrať človeka z tohto prostredia a zabezpečiť mu 24-hodinovú starostlivosť, než postupne krok po kroku riešiť štádiá a zapojiť človeka do riešenia problémov v komunite. 

.jana Žitňanská: Pre mňa je deinštitucionalizácia proces, ktorý nasmeruje ľudí na nezávislý spôsob života, ale nezačína sa len v inštitúcii, ale už odmalička, keď sa narodia deti so zdravotným postihnutím, alebo časom nejaké zdravotné postihnutie nastane, by sa mali viesť k samostatnosti. Mám pocit, že je to o odvahe a pre rodičov a rodinu je často vidina toho, že jedinec bude v inštitúcii a bude oňho postarané, možno o pocite bezpečia, alebo sa viac upokoja práve preto, že chýbajú komunitné služby a rodiny nemajú odľahčovaciu službu, odbornú pomoc.

Pre mňa je to oveľa širší pojem a začína sa oveľa skôr, pred premiestnením, alebo zbúraním veľkej budovy a vytvorením menších komunít, ale je to o tom vzdelávaní, aby deti dostali príležitosť byť začlenené v škole, aby mali neskôr príležitosť pracovať, takže je to oveľa širší pojem. Je to odvaha aj na strane rodín, ale aj politikov, ktorí si musia uvedomiť, že bez toho, aby sa k tomu postavili tvárou a naozaj sa o tých veciach rozprávali, treba vykonať aj isté kroky a áno, je to finančne náročné, ale bavíme sa o konkrétnych ľuďoch a kvalite ich života. 

čo to okrem slobodného života pre človeka s ťažkým zdravotným postihnutím či seniora znamená? 

.soňa Holúbková: V to praxi to znamená, že človek žije tam, kde sa narodil, dostane podporu v rodinnom živote, pri osamostatnení sa od rodičov, ale dostane iba primeranú podporu. To pre mňa znamená ešte jeden aspekt, že to zariadenie nie je zodpovedné za celý život toho človeka, ale tá komunitná služba dá len takú formu podpory, aby on mohol mať relatívne bezpečný a pekný život, ktorý si on sám určuje. Neurčuje ho zariadenie. 

existuje typ zdravotného postihnutia, ktoré vylučuje, aby človek zostal žiť v domácom, teda deinštitucionalizovanom prostredí?

.soňa Holúbková: Je to veľmi subjektívny pohľad. Ak máme dobre nastavenú dôveru, tak je pre každého. Neviem si predstaviť žiadne sociálne služby, ktoré by boli viazané nejakou špeciálnou službou na miesto. 

ako sa postupuje v prípade, keď človek potrebuje 24-hodinovú starostlivosť? 

.soňa Holúbková: V takom prípade hovoríme o kombinácii zdravotníckych, ošetrovateľských  a sociálnych služieb, ale pokiaľ ja hovorím o sociálnych službách, tak nevidím jediné obmedzenie, že by sme sa oňho nedokázali starať v komunite. 

.jana Žitňanská: Práve tým lepším prepojením toho zdravotného aspektu a sociálnych služieb vieme docieliť, že ľudia, ktorí majú aj ťažké zdravotné postihnutie, by tiež dokázali žiť v menších komunitných centrách, ale potrebovali by ošetrovateľku, lekára, ktorý ich častejšie navštívi, takže je to naozaj o lepšom prepojení medzi zdravotníctvom a sociálnymi vecami. 

znamená to, že cieľom deinštitucionalizácie je uzatvorenie všetkých veľkokapacitných centier sociálnych služieb, ktoré majú niekedy aj stovky klientov. Kedy sa niečoho takého dočkáme? Je to vôbec reálne? 

.soňa Holúbková: Veľmi by som im priala, aby čím skôr, pretože držať dva systémy vedľa seba, keď máte inštitúciu a zároveň poskytujete služby v komunitách, je veľmi náročné. Aj na organizáciu, aj na financovanie, aj na personál. Čím skôr sa to podarí, tým lepšie. Uvažujú vo veľmi dlhom období, a to je 5 až 10 rokov. 

keď sa hovorí o rušení zariadení sociálnych služieb, spravidla sú ľudia skôr vystrašení. 

.jana Žitňanská: Bola by som rada, aby bolo jasné, že my nechceme ľudí vystrašiť, lebo oni majú pocit, že sa zatvoria inštitúcie a oni zostanú bez pomoci. Áno, my chceme, aby v dobe 5 až 10 rokov boli tieto zariadenia už minulosťou, ale skôr, ako sa akékoľvek zariadenie zatvorí, musí byť vytvorená podporná sieť komunitných služieb, lepšia pomoc rodinám, bez toho do toho nepôjdeme.  V žiadnom prípade by sme nezatvorili zariadenia a rodina nech sa stará. 

Ja by som bola rada, keby to bolo aj skôr, ale obávam sa, že aj vzhľadom na to, aká je mentalita a spôsob uvažovania mnohých ľudí, ktorí sa boja odlišných vecí aj vzhľadom na to, že minulé roky táto téma nebola prioritou pre žiadnu  z vlád. Pevne verím, že našej vláde sa podarí v tejto oblasti urobiť poriadny kus práce. 

.soňa Holúbková: Každá skupina ľudí sa dá rozdeliť na menšie skupiny ľudí, kde vieme presne zadefinovať, čo presne potrebujú. My to v skupine nerozdeľujeme po jednotlivcoch a riešime to po skupinách a inštitúciách. Keď sa tak stane pre určitú skupinu, na ktorú sa zacielime, tak presne vieme, čo máme urobiť. 

Národný projekt Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb - Podpora transformačných tímov sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci operačného programu Ľudské zdroje.