v súvislosti s oslobodením ľudí z veľkých internátnych zariadení sociálnych služieb a s prechodom ich života na normálnu komunitnú úroveň hovoríme často o deinštitucionalizácii. O čo vlastne ide?
LB: Cieľom deinštitucionalizácie je, aby všetci ľudia vrátane ľudí so zdravotným postihnutím mali rovnaké práva a príležitosti na normálny život v spoločnosti. Ak je nejaké sociálne zariadenie tri kilometre od mesta v lese, človek v ňom nežije bežný život, pretože tam nie je občianska vybavenosť. Nemôže sa stretávať s priateľmi, rodinou, chodiť nakupovať do obchodu alebo ísť do kina.
oponenti rušenia veľkých sociálnych zariadení s kapacitou neraz stoviek obyvateľov hovoria, že transformácia veľkokapacitných zariadení na menšie nezabezpečí automaticky lepšie vzťahy s pracovníkmi zariadení. A teda to bude to isté, len v menšom.
DN: Ľudia so zdravotnou diagnózou alebo so špecifickými potrebami by mali mať prístup k dobre nastaveným službám, čím môžu byť aj oni prospešní pre spoločnosť. Vzťahy si hľadáme, lenže mnohí ich nemajú šancu nájsť mimo zariadenia, v ktorom žijú. Zariadenia sociálnych služieb, ktoré dnes máme, vznikali ešte v povojnovom období. Zakladali sa v znárodnených veľkých budovách a kaštieľoch ako chudobince. Ľudí, ktorí sa nehodili do spoločnosti, segregovali od tzv. zdravej socialistickej spoločnosti. Podstatou deinštitucionalizácie je pristupovať ku každému človeku adresne.
TV: Pre klientov z nášho Domova sociálnych služieb, deti aj dospelých v Okoči, ľudské vzťahy kedysi znamenali iba vzťahy zo zamestnancami. Dnes to už neplatí. Priestorovo sme sa ešte netransformovali, ale naši obyvatelia už cítia zmenu, že môžu žiť bežným životom.
Pre štát by bolo najlacnejšie, keby ľudia zostali doma a podporoval by rodinu.
LB: Nie je to len o budovách. Ak ľudí presťahujeme z kaštieľov či nevyhovujúcich priestorov do menších rodinných domov a bytov, no ponecháme inštitucionálnu kultúru, nič sa nezmení. Viac ako 80 percent ľudí žije v celoročných zariadeniach. Nie všetky sú nevyhovujúce, ale potrebujeme, aby sa veľkokapacitné zatvorili a klienti si mohli vytvárať zdravé vzťahy. Ak sa im podarí odísť do iného prostredia, zmení sa aj ich život, a to bude úspech. Ľudia potrebujú mať aj nejaké postavenie vo svojej komunite.
hovoríte o prechode veľkokapacitných zariadení na rodinné domy a byty, v ktorých by seniori a ľudia so zdravotným postihnutím mohli žiť priamo vo svojej komunite. Nebolo by lepšie, ak by napríklad seniori nikdy zo svojich domovov odchádzať nemuseli, ale sociálna služba by chodila k nim do domácností?
DN: V sociálnych zariadeniach žijú rôzni klienti. Početnú skupinu tvoria ľudia so zdravotným postihnutím. Potom sú to dospelé deti z Centier pre deti a rodinu, ktoré často nemajú zázemie. Ďalšou skupinou sú ľudia so psychiatrickými diagnózami. Systém prevencie zlyháva. Keď to už príbuzní doma nezvládajú, ľudia sa dostávajú do zariadení. Mnohí majú sociálny alebo zdravotný deficit, nie sú schopní žiť samostatne, pričom nemáme nastavené ambulantné a terénne služby. Ani pre seniorov nemáme systém terénnych sociálno-zdravotných služieb. Lokálne samosprávy sú rozdrobené, niektoré obce majú do 5 000 obyvateľov.
ako ďaleko sme na Slovensku s transformáciou veľkokapacitných zariadení sociálnych služieb? Máme už príbehy dobrej praxe?
TV: Sme na dobrej ceste. V Okoči sme s ňou začali v roku 2010, boli sme medzi prvými. Je to stály proces, keďže stále prichádzajú noví klienti a zamestnanci, no zo dňa na deň vidím, ako sa klienti vyvíjajú. Pandémia nás zabrzdila, lebo hovoriť o slobode v čase, keď každý bojuje za svoju slobodu, je náročné. Je dôležité, aby sme o tom hovorili a pokračovali ďalej.
DN: Mala som šťastie, v Lučenci som sprevádzala ľudí, ktorí odchádzali z inštitúcie do prvého podporovaného bývania. Bolo to ešte v roku 2008. Videla som, ako klienti začali rásť. V akomkoľvek veku máme potenciál učiť sa a rozvíjať. Istá skupina odišla z podporovaného bývania do vlastných bytov. Zháňali sme ich aj vďaka spolupráci s mestom a zaviedli sme terénnu službu. Ľudia žijú roztrúsene v niekoľkých bytoch, chodí za nimi sociálny pracovník a pomáha im s drobnými vecami.
aká je situácia v zahraničí? Sú niektoré postkomunistické krajiny v deinštitucionalizácii ďalej ako my?
TV: Áno, Rumunsko aj Maďarsko, no najviac sa mi páči český model. V Českej republike prišli na to, že klientom treba dať šancu. Začali ich vťahovať do života komunity, čo napokon vylepší život personálu i samotným ľuďom v zariadení.
DN: V Nórsku prijali zákon, ktorým sa zrušili inštitúcie, vytvorili sa služby a všetci ľudia sa presťahovali do podporného bývania. Krajina je na tom finančne inak než postkomunistické krajiny v strednej Európe. Rozdiel medzi Českom a nami je aj v zamestnancoch. U susedov sú to väčšinou sociálni pracovníci, ktorí majú iný prístup vo vzťahu ku klientom. V slovenských zariadeniach tvoria personál opatrovateľky, ktoré nemajú taký partnerský vzťah k ľuďom. Klient je skôr „v niečej starostlivosti“. Ak sa tento model vzťahu prenesie aj do nových služieb, ktoré podporujú človeka v osamostatnení bez ohľadu na hendikep, potom máme problém. Proces v Česku bol lepšie koordinovaný aj cez ministerstvo a župy, kde zamestnali odborníkov a zvládli to lepšie ako my.
ako sa k deinštitucionalizácii stavia Európska únia? Je jej prioritou?
LB: Postoj Európskej komisie k zmenám je veľmi dobrý. Vyplýva to aj z ratifikovaného Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím. Je to priorita Únie, čo sa premieta aj do podpory financovania. Všetky prostriedky, ktoré išli do vzdelania, transformácie alebo štrukturálnych fondov, boli podporené európskou komisiou. V roku 2014 sme z prostriedkov Únie minuli 8,2 milióna eur. Na rozvoj opatrovateľskej služby, ktorá patrí pod obce a ktorá na Slovensku nefunguje, išlo 110 miliónov eur. Ak máme 3 000 obcí a jedna tretina poskytuje opatrovateľskú službu, čo s ďalšími? Vzniká tlak na pobytové služby, na ktoré dnes čaká 10-tisíc žiadateľov. Práve najviac na zariadenia pre seniorov.
čo by sme mali na Slovensku podniknúť na jej urýchlenie? Čo sa musí zmeniť v hlavách ľudí?
LB: Aby zamestnanci zariadení uverili možnej zmene, mysleli inak a inak nahliadali na klientov. Bez ohľadu na to, o aký typ postihnutia ide, ľudia musia mať rovnaké práva a podmienky. Nie všetci zamestnanci sa s tým vedia stotožniť. Treba zmeniť postoje personálu, nastaviť zamestnancov a definovať im náplň.
DN: Keď klienti dostanú možnosť, väčšinou sa jej chytia. Personál má väčší problém. Nie vždy zamestnanec vie, čo je pre klienta to najlepšie. Nemali by sme byť v role vychovávateľov a pozerať sa na ľudí tak, že niečo nedokážu. Aj ľudia s ťažším zdravotným hendikepom majú svoje potreby, ktoré vieme odčítať z neverbálnej komunikácie. Je dôležité s tým pracovať a práve tieto odborné zručnosti nám na Slovensku chýbajú.
podporuje slovenská vláda v tejto covidovej dobe deinštitucionalizáciu, alebo ju odsunula na neskôr?
DN: Pokračuje sa v nej, hoci dnes tu máme množstvo iných problémov, ktoré sú akútnejšie. Na pôde ministerstva práce môžu byť dobre nastavené procesy, ale kompetencie sociálnych služieb sú v rukách regionálnych samospráv. Nie všetky sú tomu otvorené. Na Slovensku sme naučení všetko prepočítavať na financie, nie hodnotiť kvalitu života cez iné parametre. Chýba nám konkrétne skúsenosť v našom prostredí a finančná analýza, ktorá by ukázala jej dopad.
LB: Súčasný Plán obnovy obsahuje jednu celú kapitolu Zdravie, ktorá zahŕňa aj deinštitucionalizáciu. Európska komisia nás dokonca za túto časť pochválila. Nestačí však iba vlievať peniaze z eurofondov. Každý transformačný plán musí prejsť krajským zastupiteľstvom. Dohovor OSN neplatí iba pre ministerstvo, ale aj pre samosprávne kraje a obce.
TV: Pre štát by bolo najlacnejšie, keby ľudia zostali doma a podporoval by rodinu. U nás je však tento model nereálny. Obce sa deinštitucionalizácie boja kvôli financiám. V našom zariadení sú však bežné prevádzkové náklady len o niečo vyššie a týkajú sa najmä mzdových nákladov na zamestnancov. Pôvodne som očakával oveľa vyššie výdavky.
je to tak, že ak by sme transformovali veľkokapacitné zariadenia sociálnych služieb ešte pred pandémiou, ochránili by sme zdravie a životy mnohých seniorov pred rýchlym komunitným šírením pandémie?
LB: Ak v jednom priestore žije veľa ľudí, je náročné dodržiavať prísne opatrenia. V domácnosti viete seniora izolovať, v zariadení sa to nedá, lebo zamestnanci nie sú s nimi zavretí. Chodia domov k rodine, na nákupy, čím je väčšia šanca zanesenia vírusu k seniorom.
DN: Takto by som to nedefinovala. V Banskobystrickom kraji sú rôzne zariadenia, niektoré malokapacitné a iné inštitucionálneho charakteru. Vo väčšine z nich pandémia prepukla bez ohľadu na ich veľkosť. O niečo náročnejšie to bolo vo veľkých, keďže je tam viac ľudí. Nemožno však povedať, že ľudia budú chránení v transformovaných sociálnych službách.
Celý záznam diskusie si môžete pozrieť TU.
Národný projekt Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb – Podpora transformačných tímov sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci operačného programu Ľudské zdroje.