o uvedenom tandeme môžeme najčastejšie hovoriť pri spoločnosti s ručením obmedzeným, kde je spoločníkom nazývaný jej majiteľ a konateľom jej štatutárny orgán. Konateľom a spoločníkom môže byť jedna a tá istá osoba súčasne, ale zároveň to môžu byť dve úplne odlišné osoby, čo je aj prípad medializovanej kauzy.
spoločník ako majiteľ firmy
Spoločník spoločnosti je v tom najjednoduchšom ponímaní jej vlastníkom. Na začiatku podnikania je povinný zložiť do spoločnosti dostatočný vstupný kapitál, tzv. základné imanie, za ktorý získava v spoločnosti obchodný podiel. Za predpokladu, že spoločnosť je v podnikaní úspešná, má právo na vyplatenie zisku, ktorý spoločnosť vyprodukuje. Naopak, ak sa spoločnosti nedarí, o svoj vstupný kapitál môže prísť. Konkrétna výška, akou sa spoločník podieľa na vklade a na zisku spoločnosti, závisí od výšky obchodného podielu a jeho vzájomného pomeru s ostatnými spoločníkmi.
Ako majiteľ spoločnosti je spoločník oprávnený podieľať sa na jej riadení a na kontrole jej činnosti len nepriamo. Tieto práva vykonáva hlasovaním na valnom zhromaždení v rozsahu a spôsobom uvedeným v spoločenskej zmluve, prípadne v stanovách. Nepriame riadenie spoločnosti sa prejavuje predovšetkým v schvaľovaní pre spoločnosť významných interných dokumentov, ako sú spoločenská zmluva a stanovy. Rozhoduje tiež o sídle, obchodnom mene či predmete podnikania. Spoločníci schvaľujú výsledok hospodárenia zaznamenaný v účtovnej závierke a spôsob naloženia s ním, ako aj ostatné zásadné otázky týkajúce sa samotnej existencie spoločnosti, napr. zrušenie spoločnosti, zlúčenie s inou spoločnosťou, zvýšenie základného imania alebo vytvorenie iných fondov na dofinancovanie jej kapitálu.
Samotné výkonné riadenie spoločnosti a nakladanie s jej majetkom však spoločníci nevykonávajú. Na tento účel si menujú konateľov spoločnosti.
konateľ ako výkonná zložka firmy
Konateľ je štatutárnym orgánom spoločnosti. Spoločnosť môže mať jedného, ale aj viacerých konateľov. Pokiaľ zo spoločenskej zmluvy nevyplýva inak, každý z konateľov koná svojimi úkonmi v mene spoločnosti samostatne. Konateľom môže byť akákoľvek tretia fyzická osoba požívajúca dôveru spoločníkov, ktorí si ju zvolia za svoj výkonný orgán.
Z postavenia štatutárneho orgánu vyplývajú konateľovi značné práva, ale aj povinnosti. Svojimi úkonmi spoločnosť zaväzuje, podpisuje zmluvy, jednostranné akty, hospodári s majetkom a financiami spoločnosti, plní úlohy zamestnávateľa, vystupuje v mene spoločnosti vo vzťahu k tretím subjektom, zabezpečuje vedenie účtovníctva a plní ďalšie úlohy.
Z postavenia štatutárneho orgánu vyplývajú konateľovi značné práva, ale aj povinnosti.
Svoju činnosť je povinný vykonávať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Je povinný si zaobstarať a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov. Pri výkone svojej pôsobnosti nesmie za žiadnych okolností uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. Je viazaný zákazom konkurenčnej činnosti.
Za výkon svojej funkcie konateľ zodpovedá na viacerých úrovniach. Ak pri výkone jeho funkcie v mene spoločnosti vznikla tretej osobe škoda, za jej náhradu zodpovedá prioritne spoločnosť. Následne si je však spoločnosť, ktorá škodu tretej osobe nahradila, oprávnená regresne uplatniť náhradu práve u svojho konateľa. Zodpovednosť konateľa za škodu je objektívna, a teda konateľ zodpovedá za škodu bez ohľadu na to, či škodu zavinil, alebo nie. Zodpovednosti sa zbaví len vtedy, ak preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Rovnako konateľ nezodpovedá za škodu ani vtedy, ak vykonával výslovný pokyn valného zhromaždenia. Výnimkou je, ak je takýto pokyn v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. Konateľ má, naopak, v daných prípadoch povinnosť vypovedať svojim spoločníkom poslušnosť a konať v súlade s právnym rámcom. Opomenúť nemožno ani trestnoprávnu rovinu zodpovednosti konateľa, ak pri výkone svojej činnosti konateľ spácha trestný čin.
vzťah spoločníka a konateľa
Dobrá voľba konateľa spoločnosti je teda nepochybne základom úspechu podnikania. Bez ohľadu na kompetencie spoločníkov je to totiž práve konateľ, kto udáva smerovanie firmy, vykonáva zásadné úkony a určuje firemnú kultúru. Vymenovanie tretej osoby do funkcie konateľa vo svojej firme preto nemožno hodnotiť inak ako prejavenie úplnej dôvery. Dôvery v schopnosti riadenia a hospodárenia, kvalitu práce, bezúhonnosť a v neposlednom rade aj v jej lojalitu.
Vymenovaním do funkcie de facto spoločník odovzdáva konateľovi do rúk svoju spoločnosť a právomoci na riadenie a spravovanie majetkových hodnôt spoločníka. V rukách spoločníka zostáva len možnosť určovania základných mantinelov podnikania a právo následnej kontroly činnosti konateľa. Citujúc literu zákona, spoločník má právo požadovať od konateľa informácie o záležitostiach spoločnosti a má aj právo nahliadať do dokladov spoločnosti. Pokiaľ spoločník nie je s činnosťou konateľa spokojný, je oprávnený ho odvolať, a to aj s okamžitou účinnosťou. Súčasne je voči nemu samotný spoločník v mene spoločnosti oprávnený vymáhať prípadne spôsobenú škodu. Podľa práva teda spoločníkovi patrí možnosť byť aktívny pri kontrole konateľa a vyvodzovať voči nemu zodpovednosť.
Na druhej strane je však potrebné povedať, že v praxi od spoločníka nemožno očakávať vykonávanie pravidelnej kontroly nad činnosťou konateľa. Kontrola z jeho strany sa spravidla udeje vždy až ex post, a teda až po prevalení sa nepriaznivých následkov nesprávnych rozhodnutí a úkonov konateľa. Pokiaľ však spoločnosť prosperuje, prezentuje sa a je vnímaná v dobrom svetle, pričom nevznikajú na jej strane žiadne škody alebo straty, nevstupuje do neštandardných zmluvných vzťahov ani inak nevzbudzuje pochybnosť o svojom vedení a riadení, nemá spoločník dôvod vykonávať hĺbkovú kontrolu. Pokiaľ vzťah dôvery medzi konateľom a spoločníkom nebol nijako naštrbený, možno dokonca takúto kontrolu v praxi považovať za kontraproduktívnu. Ak však spoločník disponuje indíciou, že v spoločnosti nie je všetko v súlade s kostolným poriadkom, je aj v jeho záujme vykonať v spoločnosti hĺbkový audit a vyvodiť prípadné konzekvencie.
Nemožno však prezumovať, že spoločník vie a musí vedieť o všetkých činnostiach a zlyhaniach svojho konateľa, ktorému zveril vedenie spoločnosti. Spoločník za konanie konateľa svojej spoločnosti priamo nezodpovedá. Nehodno však opomenúť fakt, že prípadné protiprávne konanie konateľa uškodí tak spoločnosti, ako aj spoločníkovi, či už priamo z obchodného a právneho hľadiska alebo reputačného pohľadu. Je preto v záujme spoločníka venovať značnú pozornosť výberu a kontrole konateľa.
Vo vzťahu k medializovanej kauze možno súhlasiť so záverom, že štandardne spoločník nemôže zodpovedať za prehrešky konateľa spoločnosti, o ktorých nemal, resp. nemohol mať vedomosť. Posúdiť, v akom rozsahu spoločník mohol vedieť o protiprávnej činnosti konateľa a nezasiahol, je vždy vec konkrétneho prípadu a záver určite nemožno generalizovať. V rovine politickej zodpovednosti sú však hranice toho, čo je prípustné, a čo nie, značne posunuté. To, či medializovaný prípad je v medziach týchto hraníc alebo ich prekračuje, je už na posúdení zúčastnených subjektov, nesúcich aj túto politickú zodpovednosť.
Mrg. Barbora Balunová, advokát