o tejto téme spolu so Šimonom Jeseňákom diskutoval Peter Paššák, autor projektu Lokálny trh, Jozef Šumichrast, predseda Zemiakarského a zeleninárskeho zväzu Slovenskej republiky a Tomáš Bezák, hovorca spoločnosti Lidl Slovensko.
pán Paššák, čo je podľa vás dôležitejšie, mať lokálne potraviny z prirodzeného regiónu bez ohľadu na hranice alebo potraviny označené slovenskou vlajkou?
PP: Ľudia si často zamieňajú lokálne a slovenské. Z môjho pohľadu je dôležitejšie to lokálne, čo máme bližšie, a hranice nehrajú rolu. V USA považujú za lokálne to, čo má pôvod aj do 400 km, čo v slovenskej mierke nedáva zmysel. Myslím si, že u nás by to malo byť 50, maximálne 100 km. Lokálne potraviny by mali byť z takej vzdialenosti, že dokážeme spoznať človeka, ktorý ich vyrobil alebo dopestoval.
ako sa zmenilo zákaznícke správanie? Sú ľudia ochotnejší zaplatiť viac za produkty lokálnych farmárov?
PP: Keď si zákazník vyhodnotí, že kvalita zodpovedá cene, je ochotný ju zaplatiť. Ak si overí, že sa daný produkt za vyššiu cenu nedá porovnať s ostatnými, často si to lacnejšie už nekúpi. Pridanou hodnotou lokálneho produktu je, že zákazníci poznajú výrobcu, a majú tak iný vzťah k potravine.
JŠ: Správanie zákazníkov sa od konca 90. rokov veľmi zmenilo. Obchodné reťazce slúžia ako druhé komory. Voľakedy sa kupovali potraviny na skladovanie, teraz chcú mať ľudia doma prané zemiaky, očistené a v počte len na spotrebu do niekoľkých dní. Vždy rozhoduje spotrebiteľ a preňho je dôležitá najmä cena. Samozrejme, pri niektorých kvalitných produktoch, ktorých spotreba je nižšia, sme ochotní si priplatiť. Pri produktoch vysokej spotreby, napríklad pri zelenine, zase spotrebiteľ musí premýšľať, aké množstvo nakúpiť, aby mu nevznikal zbytočný odpad a stihol všetko minúť.
pán Bezák, vo vašom reťazci sa zvyšuje počet slovenských produktov na základe vášho rozhodnutia alebo preto, že dopyt po slovenských potravinách stúpol?
TB: Je to vždy kombinácia. Z celkového množstva produktov v našej sieti tvoria slovenské výrobky tretinu. Je to aj na základe požiadaviek zákazníkov, no aj na základe našej práce s dodávateľmi. Veľmi pomáha, keď sa dodávatelia spájajú v rámci odbytových družstiev, čo práve v oblasti ovocia a zeleniny začína byť trendom aj na Slovensku. Našou prirodzenou snahou je ponúkať vo všetkých predajniach podľa možností rovnaký sortiment v rovnakej cene. Pre 151 predajní potrebujeme mnohonásobne viac akéhokoľvek tovaru, ako majú lokálni predajcovia, a preto musíme mať tieto množstvá zazmluvnené. Takéto požiadavky môžu nezávislí malí dodávatelia len veľmi ťažko uspokojiť.
preto, aby bolo slovenských produktov v obchodoch viac, je potrebná nejaká legislatívna iniciatíva či štátne regulácie alebo bude lepšie, ak o tom rozhodne trh a zákazník?
PP: Štát musí jednoznačne vytvoriť lepšie podmienky. Teraz nehľadí na to, či ide o malého producenta alebo veľkú spoločnosť, pričom ich podmienky sú veľmi odlišné. Jeden problém je nedostupnosť pozemkov pre menších farmárov, ďalším sú zle nastavené štátne dotácie. Tie sú navyše nižšie ako v iných krajinách, zaostávame i za susedmi. Lokálnych výrobcov veľmi obmedzujú aj náročné legislatívne požiadavky a byrokracia. Ďalšou komplikáciou je vysoké odvodové zaťaženie. Toto všetko ovplyvňuje zvyšovanie cien. V Poľsku majú napríklad rodinné farmy väčšie výhody a nižšie odvody. Slovenská legislatíva s takýmto či podobným pojmom vôbec nepracuje, čo je škoda.
TB: Iniciatív štátu na zvýšenie predajnosti slovenských produktov bolo viacero, otázka je, či to neboli skôr nejaké marketingové pokusy zviditeľniť to slovenské, čo by mal byť z môjho pohľadu až ten druhý krok. Určite treba viac podporovať produkciu ako marketing, ktorý tak či tak my reťazce slovenským výrobkom robíme a budeme robiť. Tento rok sme spustili privátnu značku slovenských potravín a aktívne slovenské produkty podporujeme. Čo sa týka konkurencieschopnosti, slovenské výrobky sú stále o niečo drahšie ako ich zahraničný ekvivalent aj napriek tomu, že na ne ako reťazec máme nižšiu maržu.
JŠ: Konkurencieschopnosť možno zvýšiť združovaním výrobcov, ktoré sme spomínali. Je to výhodnejšie pri získavaní podpory od EÚ a aj pre efektívnejšiu komunikáciu s obchodnými gigantmi. Pri zelenine máme takéto organizácie výrobcov na úrovni 60 percent celkovej produkcie z profesionálneho pestovania, pri ovocí je to 80 až 90 percent. Inak to nejde, jedinou cestou je združovať sa a ponúkať komodity spoločne. Veríme, že v budúcnosti sa takto budú riešiť aj ostatné produkty, napríklad mlieko.
ako sa slovenským výrobcom vyjednáva s veľkými obchodnými reťazcami?
JŠ: S veľkými partnermi je vyjednávanie vždy zložité, ale nie neférové. Prostredníctvom reťazcov sa odbytuje 80 až 90 percent produkcie potravín, iná cesta ako spolupráca a hľadanie kompromisov nie je. Treba sa zamerať na to, aby produkcia bola, aby sme mali čo ponúknuť. Ak však niečo vyprodukujeme pre reťazce, potrebujeme to preskladniť a dodávať nejaký čas. Máme vybudované moderné sklady a odbytové linky? Nie v dostatočnej miere, rieši sa to až teraz. Keď budeme mať ponuku, vieme tlačiť aj na reťazec. A nemusíme sa sústreďovať len na slovenský trh. Sme veľmi dobrí napríklad v cibuli a máme dobré podmienky na zemiaky, lenže máme sebestačnosť na 50 percent a pestovatelia do toho nechcú ísť. Pričom o tieto potraviny by bol v iných krajinách záujem.
pán Bezák, má malý miestny farmár šancu dostať sa na pulty vašich predajní?
TB: Možností je viac, môžeme tieto produkty zaradiť do stáleho sortimentu alebo do akčných ponúk, môžeme sa baviť o regionalizácii pod jedno z logistických centier. Ale dodávatelia s malou produkciou v desiatkach a stovkách kusov by nedokázali uspokojiť dopyt ani pre jednu predajňu. Musíme byť féroví aj voči zákazníkovi, ktorý očakáva, že daný tovar ešte nájde na pultoch aj o niekoľko dní. Okrem toho, na Slovensku máme veľmi preregulovanú legislatívu o dodávateľsko-odberateľských vzťahoch. Zákon nám presne stanovuje obdobie, na aké vieme uzavrieť kontrakt. Nevyhovuje to ani nám, ani našim dodávateľom, ktorým by bolo lepšie mať kontrakt, povedzme, na rok či dva, nielen na pár mesiacov.
Slovenským potravinárom podľa mňa nepomáha ani tá legislatívna zmena, pri ktorej došlo k predĺženiu splatnosti faktúr pre slovenských potravinárov na 30 dní. Pre nás to nemá veľký zmysel a preto im garantujeme splatnosť do 10 dní od dodania tovaru a faktúry. Chápeme, že potrebujú mať financie čím skôr.
ako by to v tejto oblasti malo vyzerať? Čo by sa malo zmeniť?
PP: Zdravý trh by mal okrem veľkododávateľov zahŕňať aj stredných a menších výrobcov. Nie všetci sú pripravení dodávať do supermarketov a ani to nejde, treba hľadať iné cesty. Trend predaja lokálnych potravín a trhov ako za starých čias je citeľný najmä v Bratislave a niektorých väčších mestách, niekde ešte prežili aj menšie predajne a lokálne výroby. Tie však majú aj vyššie marže, inak by neprežili. Zlepšiť by sa mal aj samotný priamy predaj, napríklad odstránením rôznych distribučných medzičlánkov. Šancu na zmenu vidím v liberalizácii, v znížení požiadaviek na výrobu aj daňovo-odvodového zaťaženia pre malovýrobcov.
JŠ: Pomohol by taktiež lepší marketing, ale nie každý má na to schopnosti. Postupne sa musí posúvať aj logistika a šírka sortimentu dodávateľa, kde potraviny z veľkoskladov jednoznačne vyhrávajú nad menšími pestovateľmi. Okrem spomínaných ťažkostí s legislatívou je vzhľadom na ňu náročné ešte aj zohnať dostatočný počet zamestnancov na sezónne práce. Niektorým takáto práca dokonca viac vyhovuje, budujú si pri nej pracovné návyky. Pre všetky obmedzenia však často výrobcom neostáva nič iné, len zamestnávať na čierno.
TB: Naša potravinová sebestačnosť je zhruba na úrovni 40 percent a podobne sme na tom so zastúpením slovenských produktov na pultoch v reťazcoch. Tu sme už na hrane, na ďalšie zvýšenie potrebujeme efektívne opatrenia štátu, reálnu podporu a dobré nastavenie systému. To bez spoločnej diskusie zainteresovaných strán nepôjde.
Celý záznam diskusie si môžete pozrieť na našom webe v sekcii .video pod názvom .viac slobody Šimona Jeseňáka: Na Slovensku slovenské – ako predávať viac lokálnych potravín?