jedným z problémov Slovenska je odpad vo voľnej prírode. Nielenže ho nevytriedime, ale často ho vyhodíme niekam, kde už sa s ním nedá nič spraviť. Michal, ty si prerazil na sociálnych sieťach, keď si začal upozorňovať na množstvo odpadu vo voľnej prírode. Aká bola tvoja cesta?
Michal Sabo (MS): Odpad v prírode ma vyrušoval už dlho predtým. A myslím, že je to vec, ktorá vyrušuje každého príčetnejšieho človeka. Nie každý však naberie toľko odvahy, aby sa z hygienických dôvodov po odpad zohol.
U mňa to prepuklo v prvom lockdowne. Začal som viac behať a keď som preskakoval niektoré smeti, prišlo mi zmysluplné robiť to, čo som robil aj bežne, len vo väčšej miere – zbierať ho.
Zrazu sa z toho stala každodenná aktivita. V lockdowne sa mi podarilo vyčistiť celý úsek Chorvátskeho ramena tam a späť. Postupne sa začali pridávať ľudia. Bola to komunitná zábava, ktorá dodnes nesie ovocie. Kedykoľvek sa vrátim ku Chorvátskemu ramenu, odpadu je tam radikálne menej.
vyhadzujú to ľudia cielene, alebo to náhodou stratia po ceste?
MS: Chcel by som byť taký dôverčivý, že tým ľuďom to skutočne vypadlo, ale asi to nebude tá situácia. Pre mnohých nie je automatické hodiť svoj odpad do samostatného vrecka, alebo nádobky v ruksaku.
Bežné je vidieť vodiča vyhodiť na križovatke nedopalok, pritom sa to dá vymyslieť jednoducho. Kamarátka napríklad nosí fľašku od kečupu a tam hádže svoje ohorky. Všetko sa dá vyriešiť, len treba chcieť.
Katarína Kretter (KK): Voľne pohodený odpad nie je len o tom, že ho tam človek ľahkovážne zahodí. Keď je to v prírodnej rezervácii, je to jasné. Často je to však drobná ľahkovážnosť – človek nezatvorí poriadne kontajner a odpad rozfúka po okolí. Kľúčové je aj vymeniť otvorené kontajnery za zatvorené.
aké sú riziká vyhodených plastov? Okrem toho, že sú škaredé a prichádzame o suroviny?
KK: Keď zoberieme nejakú plechovku alebo papier, materiál prírode neškodí, lebo jej je blízky. Na druhej strane, pri plastoch to je špecifické. Rozkladajú sa stovky a tisícky rokov na mikroplasty. Dostávajú sa do tráviaceho traktu živočíchov a prostredníctvom toho aj ľudí.
Mikroplasty budú v prírode tak či tak končiť. Z pneumatík, alebo podrážok áut sa odlupujú kúsky, ale máme možnosť to eliminovať.
MS: Vyšla štúdia, že mikroplasty cirkulujú cez spodnú vodu a človek zje tak jednu platobnú kartu týždenne. Otvoril som si diskusiu pod postom s touto štúdiou a krútilo ma od hanby, keď som to čítal. Chýba tu common sense, že koncovka plastu má byť inde ako v prírode.
ťažko už príde Michal, ktorý bude zbierať mikroplasty. Ako reagujú na tvoje aktivity ľudia?
MS: Na sociálnych sieťach sú ľudia, ktorých to zaujíma a inšpiruje. To je krásny výsledok z nadšenia voľnočasových aktivít. Potom sú ľudia na iných portáloch, ktorí nechcú mať to pochopenie a vysmievajú sa z mikroplastov.
V reálnom živote sa ľudia pristavili a bolo to terapeutické. Stretneš človeka, ktorý to cíti rovnako ako ty, len doteraz nenašiel odvahu to sám spraviť. Keď máš ten príklad vo svojej bezprostrednej blízkosti, je to ako vlna. Keď komunita spolu žije a je tam líder, alebo líderka, ktorý túto tému ambasádoruje, ľudia reagujú. Ak žiješ v šedi sídliska, máš blok vyjsť pred barák a zbierať odpadky. Máš pocit, že to bude hanba.
Pritom to v sebe máme. Keď sme sa v 80. rokoch nasťahovali s rodičmi do Petržalky, zveľaďovali sme okolie panelákov a bol to komunitný zážitok. Spustilo to u mňa návyk, ktorý robím aspoň raz do týždňa. Buď si človek nájde spojenca, alebo skupinku, s ktorou do toho pôjde, alebo si povie, že ide toho sám a nech si ostatní vravia, čo chcú.
nedávno sa objavili kauzy, ktoré vzbudili otázky, či má zmysel triediť. S kolegom som pracovala na investigatíve, kde sme zistili, že len zhruba 30 percent odpadu sa recykluje, aj keď by to mohlo byť oveľa vyššie číslo. Následne vyšiel text, že nie všetky plasty v Pezinku sa pretriedili na opätovné použitie, ale rovno sa spaľovali. Môžeme tomu systému veriť?
KK: Od roku 2016 financujú zber triedeného odpadu výrobcovia. Funguje rozšírená zodpovednosť výrobcov. Energetické zhodnotenie však nie je metla ľudstva. Výrobca zodpovedá aj za vyzbieranie obalu, aby sa vytriedil a ak sa znova nepoužil, aspoň sa energeticky zhodnotil – teda spálil a neskládkoval. V mestách a obciach je to bezplatné. Je dôležité učiť ľudí, aby odpad vytriedili, lebo ak sa nebude dať recyklovať teraz, môže sa dať o dva roky.
nie všetok odpad vieme dnes zhodnotiť. Čo sú najhodnotnejšie druhy odpadov, ktoré sa recyklujú veľmi dobre?
KK: Sklo je napríklad skvelý obal, lebo sa dá recyklovať donekonečna aj čo sa týka zdrojov, energie a vody na jeho recykláciu. Potom sú to čo najlepšie dotriedené obaly. Recyklátor má oveľa menej práce, keď má obaly pretriedené podľa druhov. Čistý odpad sa dá lepšie zhodnotiť.
Buď si človek nájde spojenca, alebo si povie, že ide do toho sám a nech si ostatní vravia, čo chcú.
od budúceho roka budú na Slovensku zálohované plechovky a PET fľaše. Myslíš, že ľuďom sa bude chcieť vracať obal za 15 centov?
MS: Záleží od regiónu. Myslím si, že bohaté regióny budú trochu výzvou, ale spolieham sa na to, že ubudne aspoň voľne vyhodeného odpadu. Zbieranie komodity, ktorá bude finančne zvýhodnená, môže niekomu prilepšiť.
KK: Môže tu byť riziko okolia kontajnerových stojísk. Sociálne slabší ľudia sa možno budú snažiť nájsť fľaše a plechovky, aby ich mohli zhodnotiť.
MS: Ako národ máme tiež problém rešpektovať pravidlá a autority. Nemáme tu lídrov, ktorí by viedli túto tému a máme tendenciu spochybňovať. To je z môjho pohľadu problém. Systém môže byť vypilovaný do detailov, ale ak ľudia nemajú dôveru, že to končí tam, kde má, je to veľká výzva.
KK: Keď sme sa naučili umyť si ruky po toalete a ráno a večer zuby, verím, že sa naučíme aj vracať obaly.
spomínala si obaly z keksíkov. Máme s nimi najväčší problém?
KK: Problém máme s rôznymi prímesami v obaloch. Dôležitý je aj marketing, takže rôzne parciálne laky a farbivá na obaloch komplikujú recykláciu. Máme tu však recept – ekomoduláciu. Je to finančná motivácia pre výrobcov, aby balili svoje produkty do čo najlepšie recyklovateľných obalov. Dobrý obal by mal byť odmeňovaný. Čakáme na harmonizáciu Európskej únie, aby to bolo jednotné pre výrobcov, ktorí exportujú do celej EÚ. Motivácia bude tak pre výrobcu vyššia.
Nechcem démonizovať obaly. Plnia hygienickú a ochrannú funkciu. Vďaka nim nemáme potravinový odpad. Sú dôležité, ale treba nájsť zlatú strednú cestu medzi marketingom a udržateľnosťou.
aké majú Slováci povedomie o tejto téme a aké otázky ti najčastejšie kladú?
MS: Človek musí byť najprv nastavený, že sa chce o tejto téme baviť. Ľudia sú viac doma, uvedomujú si koľko odpadu po nich ostáva a koľko toho doma majú. Covid nám mnohým priniesol sebareflexiu. Je to síce menšia skupina ľudí, ale už len to, že sa niečo deje, a že mladí ľudia reflektujú tú tému je svetlo nádeje.
Problém je zmätenosť informácií. Niekde ti napíšu, že vajíčkové kartóny sa nerecyklujú, iný blog a spravodajský server napíše niečo iné. A k tomu prispievajú aj urban legends, že auto príde a odvezie odpad rovno do spaľovne.
Vtedy vravím, nech sa skúsia spýtať, či práve v ich kontajnerovom stojisku nie je spoločnosť, ktorá ide príkladom a prečo tomu nedajú šancu.
okrem recyklácie odpadu je dôležitejšie odpadu predchádzať. Akým druhom obalov sa má človek vyhnúť, aby predchádzal tvorbe zbytočného odpadu?
KK: Základ je rozmýšľať pred nakupovaním a plánovať. Platí to pri prevencii najviac. Pokiaľ idem po práci do obchodu a chcem si doma hneď spraviť šalát, nemusím kupovať balené uhorky. Pokiaľ plánujem viac dopredu, volím aj uhorku v obale, lebo v ňom vydrží štyrikrát dlhšie a nebudem produkovať potravinový odpad. Sú ľudia, ktorí kupujú šalát s tým, že ho o týždeň vyhadzujú. Nie vždy sa dá fungovať zero waste. Nemáme čas nakupovať na rôznych miestach. Treba zvažovať, čo potrebujem.
Celú diskusiu si môžete pozrieť na našom webe: Oplatí sa triediť plasty? A čo s recykláciou urobí blížiace sa zálohovanie?