čo je komunita alebo ako toto slovo chápať v slovenských podmienkach?
Pollák: V slovenských podmienkach sa najčastejšie komunita viaže na nejaké geografické územie, vyčlenené, lokálne; častokrát je to obec, osada, mestská štvrť alebo nejaká ulica, prosto nejaké ohraničené územie s ľuďmi, ktorí tam žijú, a so starosťami, ktoré tam majú. Vždy je to špecifické, vždy sú to iné originálne problémy, starosti, záujmy, potreby.
čo je synonymom slova komunita? Aký je etymologický základ tohto slova?
Németh: Pre mňa sú komunita ľudia. Je jedno, či ich spája nejaký problém, cieľ, motivácia alebo možno niečo, čo nevieme definovať.
Holíková: Doplnila by som, aby sme slovíčku komunita nedávali nejaký negatívny význam, lebo každý z nás, aj tí, čo teraz čítajú tento článok, sú súčasťou nejakej komunity. Chceme alebo nechceme, sme jej súčasťou.
aká je história komunitnej práce na našom území? Už reformy Márie Terézie alebo Jozefa II. boli akýmisi pokusmi praktizovať komunitnú prácu.
Németh: Myslím si, že reformy Márie Terézie neboli komunitné, ale spoločenské. Čo sa týka porevolučného obdobia vo vzťahu k Rómom, áno, ten názov komunita prischol marginalizovaným rómskym komunitám. Keď poviete slovo komunita, takmer každý si predstaví rómsku komunitu, čo, myslím, nie je úplne najšťastnejšie.
keď porovnáte komunitnú prácu na Slovensku za 3 dekády, ktoré tu máme, vyvíjala či menila sa nejako? Sme podľa vás v najsvetlejšom období komunitnej práce?
Holíková: Keď sa pozrieme do minulosti, bola to skôr ojedinelá „dobrá prax“. Teraz v rámci národného projektu sú nasadené všetky odborné sily, čiže konzultanti v komunitnej práci, koordinátori, metodici aj jednoduché metodiky a návody.
Németh: Ak sa pýtate, kedy bolo najväčšie výslnie komunitnej práce, pre mňa osobne je to dnes, pretože popri riešení všetkých krízových problémov a služieb pre túto cieľovú skupinu (rómska komunita) sa konečne dostávame k niečomu systémovému. Aj vďaka tomuto národnému projektu bolo vypracovaných veľa jednoduchých metodických materiálov, ktoré sú veľmi jasné a v teréne využiteľné.
zahraniční sociálni pracovníci, ktorí k nám prídu hovoria: ,Dobre, už ste celkom pokročili v komunitnej práci, ale chýba vám zosieťovanie.´ Má projekt takúto ambíciu – sieťovanie?
Holíková: Áno, v rámci projektu Budovanie odborných kapacít na komunitnej úrovni máme aktivitu sieťovania, veď komunitné centrum by už zo svojej podstaty malo byť ohniskom, ktoré pozýva a prizýva organizácie a inštitúcie do spolupráce.
Németh: Sieťovať je veľmi náročné. Dávate svoj čas a energiu do niečoho, o čom neviete, či prinesie výsledok. Ako Soňa Holíková hovorí, my sa sieťujeme ako kamaráti, ale mali by sme sa sieťovať ako profesionáli.
Holíková: Ak hovoríme o sieťovaní v zmysle, že si ideme spolu vypiť kávu a vy zhodou okolností robíte na úrade práce a ja napríklad v komunitnom centre, to pre mňa nie je sieťovanie. Ale ak máme spoločný záujem, cieľ, vieme naplánovať ďalšie spoločné aktivity a prizvať aj nových ľudí, to už sa dá nazvať sieťovaním. Spolupráca medzi organizáciami nemôže stáť na jednotlivcovi, mali by prirodzene nadväzovať spoluprácu. To je sieťovanie.
dá sa povedať, aký je rozdiel medzi dobrou a zlou komunitnou prácou? Vedeli by ste povedať príklady z praxe?
Holíková: Ak má niekto pocit, že komunitná práca je to, že sa spýtam ľudí, čo chcú a na riešenie mám dve stratégie: buď, že si to urobím sama, lebo je to rýchlejšie, alebo zvolím druhú stratégiu – dajte mi ľudí a ja to s nimi urobím – to sú pre mňa príklady zlej komunitnej práce. Dobrá komunitná práca je o tom, že možno k cieľu ani neprídete, ale ten proces je v rukách samotných ľudí z komunity a počas toho, ako si budú napríklad niečo budovať, sa veľa vecí naučia. Ak to chce komunitné centrum naopak, že si dá cieľ vybudovať ihrisko do 30. 6., tak tam to ihrisko aj bude, ale to nie je komunitná práca. Je to projekt centra.
Németh: Vidím drobné pokroky. Možno je to tým, že som denne v mnohých komunitách priamo, a to nie sú len murované domčeky, ale je to pomaly, ale isto sa zvyšujúca zamestnanosť, životná úroveň. Áno, ona je v porovnaní s majoritným obyvateľstvom minimálna, ale je tam náznak, proces, boj. Toto všetko dokopy je pre mňa pozitívum. Komunitná práca v tomto čase s podporou národného projektu v 75 komunitných centrách, ktoré sú do projektu zapojené, práve toto posilňuje. Mnoho mojich kolegov si často zamieňa komunitnú prácu s tým, že pracuje s nejakou skupinou ľudí, napríklad s deťmi, s ktorými kreslím alebo robím voľnočasové aktivity... To je nízkoprah, to sú centrá voľného času, to nie je komunitná práca.
existujú špecifické prístupy alebo procesy, ktoré musí komunitný pracovník dodržiavať, aby sa dosiahol merateľný úspech? Existuje odskúšaná postupnosť krokov, ktorú môžeme používať v rámci marginalizovaných alebo iných komunít?
Németh: Možno neexistuje všeobecný, absolútne platný návod, ale sú tu metodiky – takzvané návody. Je to jednoduchý, voľne dostupný materiál, ktorý je zrozumiteľný naozaj pre každého a dá sa stiahnuť na webstránke Implementačnej agentúry.
Holíková: Pri komunitnej práci je veľmi dôležité – a to sa teraz učíme –, že nehovoríme o potrebách jednotlivcov, ale je potrebné pozrieť sa, čo ako komunita ľudí potrebujeme a dokážeme. Všetci by sme sa mali učiť občianskej participácii a angažovanosti. To je komunitná práca.
Németh: Najťažšie je nebyť zameraný na výkon. Nechcieť to urobiť hneď, rýchlo, najefektívnejšie. Ľudia z komunity potom neprechádzajú procesom, v ktorom si uvedomia svoju vlastnú hodnotu a silu.
ako je to s komunitnou prácou, keď najväčšiu skupinu tvoria zrejme ľudia, ktorí sú neaktívni, taká šedá masa? Akým spôsobom ju oslovujete?
Pollák: To je zákonitý paradox, že práve človek, ktorý najviac potrebuje zmenu, ten je na ňu najmenej pripravený a najmenej cíti potrebu osobnej zmeny. Ten, čo je na to najviac pripravený, ten ju najviac chce, ale najmenej objektívne ju potrebuje. Treba zdôrazniť, že pre ľudí, ktorí robia komunitnú prácu – a málo sa o tom hovorí – je dôležitá ich motivácia, osobné zrenie a naviac kreativita.
Holíková: Komunitný pracovník musí mať väčšie portfólio schopností, musí vedieť aktívne počúvať, byť dobrým facilitátorom, mediátorom, motivátorom, aby vedel z ľudí dostať niečo pozitívne – dobrý pocit, pocit uznania, že môžem navrhovať riešenie a vidieť výsledok. Treba len ľudí zobudiť... Možno sa ich 20 rokov nikto nepýtal, s čím by vedeli, mohli alebo chceli pomôcť.
po čom najviac túžia ľudia v komunitách, s ktorými pracujete? Čo je najčastejším očakávaním?
Pollák: Marginalizované rómske komunity sa snažia dotiahnuť na úroveň väčšinovej spoločnosti, čo je výhoda. Snažia sa dotiahnuť a žiť dôstojný život.
Németh: Prvou túžbou ľudí, ktorí žijú v týchto komunitách, je mať pokryté základné životné potreby – jedlo, vodu, bývanie. Druhou túžbou je niečo vlastniť, mať. Treťou potrebou je dôstojnosť, mať nejaký status. V tom sa skrýva bývanie, práca, dôstojnosť, rešpekt, sebaúcta, úcta iných. To je moja z praxe odpozorovaná hierarchia túžob u týchto ľudí.
Holíková: Tie túžby sú veľmi veľké, len tak jednoducho nedosiahnuteľné. Nemôžeme povedať, že v rámci projektu si všetci postavia domy alebo si všetci nájdu prácu. Tvrdím a odovzdávam ďalej, že ciele majú byť realistické, menšie a dosiahnuteľné.
od roku 2014 sú komunitné centrá aj súčasťou zákona o sociálnych službách. Splnili po 5 rokoch svoj zámer, cieľ, pre ktorý vznikli?
Németh: Stále budem optimista. Myslím si, že čiastočne áno, možno to nie je úplne dokonalé a ani zďaleka nie sme na konci procesu. Je mi ľúto, že komunitná práca sa dostala výslnie až teraz, keď komunitné centrá vykonávajú komunitnú prácu reálne alebo sa o to snažia.
Pollák: Komunitné centrá určite ešte nesplnili svoju úlohu. Potreby stále existujú, ich oprávnenosť pretrváva. Dôležité je, že sa majú z čoho učiť, ako to vylepšovať, a teda môžu lepšie plniť svoje poslanie.
aký má komunitná práca na Slovensku pre vás osobne zmysel?
Pollák: Komunitné centrá sú nástrojom k tomu, aby sme vedeli žiť spolu, aby menšina bola integrovaná a aby to bolo prospešné pre obidve strany.
Németh: Doplnil by som tam aj prepájať... Denne vidím, ako neznalosť toho druhého, vytvára množstvo predsudkov.
Holíková: Pre mňa je to dôvera v schopnosti ľudí, aby sme začali ľuďom aj z tých najchudobnejších vrstiev dôverovať, že niečo dokážu. Treba z ľudí vytiahnuť všetky ich silné stránky.
soňa Holíková, garantka odborných aktivít v IA MPSVR SR
miroslav Pollák, bývalý splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity
peter Németh, odborný garant komunitného centra Rómsky inštitút, n.o.
Národný projekt Budovanie odborných kapacít na komunitnej úrovni sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu ľudské zdroje.