najstaršia obyvateľka má v občianskom preukaze rok narodenia 1939 a najmladšia 2002. Komunitu osemdesiatich žien, z ktorých tu mnohé bývajú od komunistickej totality, spája jediné. Ich rodičia, dospelé deti alebo manželia sa o nich neboli ochotní alebo schopní postarať pre narušené mentálne zdravie. Alebo to nezvládli samé.
ostrolúcka a Štúr
Na nádvorí novozrekonštruovaného kaštieľa v Zemianskom Podhradí sa rozprestiera veľká pozemná šachovnica s obrími čiernymi a bielymi figúrkami, medzi ktorými pobehujú smejúce sa ženy. V pôvodne renesančnom zámočku zo začiatku 17. storočia, kde sa stretávala zaľúbená dcéra majiteľa šľachtickej usadlosti Adela Ostrolúcka s bratom miestneho evanjelického farára Ľudovítom Štúrom, dnes mnoho partnerskej lásky nenájdete. Staršie ženy si pochvaľujú pokoj od mužov, mladšie dúfajú, že ešte stretnú vysnenú lásku, nadobudnú plnú svojprávnosť a budú žiť normálny rodinný život mimo hrubých múrov tristoročnej kultúrnej pamiatky. Tá slúži ako útočisko výlučne pre ženy so skúsenosťou s duševným ochorením už od roku 1952.
Nežijú tu len ženy bez vzdelania s nízkym spoločenským statusom. Niektoré mali v minulosti pekné domy, slušné zamestnanie, manželov inžinierov alebo umelcov. 44-ročná pani Martina má vyštudovanú anorganickú chémiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Pozvala nás do dreveného altánku na okraji parku v areáli kaštieľa, kde nás vraj nebude niekto sledovať. V Zemianskom Podhradí býva už tretí rok.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.