dodnes mi tie obrazy polí, riek, mostov a hôr utkveli v pamäti. Prichádzali a odchádzali ako na filmovom plátne. Vtedy som však ani netušil, že nejaký film vôbec existuje.

zažil som dobu pary

V Bratislave nás čakala mamičkina priateľka. Spomínam si na to, že si musela kúpiť za pár halierov lístok, ktorý jej umožnil vstup na perón. Vtedy sa tak hovorilo nástupišťu a bez lístka vás tam zriadenec nepustil. Neskôr pri jednej ceste vlakom do Trenčína som využil okamih, keď dospelí prestali na mňa dávať pozor, a vyškriabal som sa na drevené sedadlo, či skôr lavicu. Stiahol som okno, lebo vtedy sa ešte okná vo vlakoch dali otvárať, a celý blažený som vystavil tvár dymu. Do Trenčína som pricestoval s tvárou ako kominár. 

Neskôr som býval v Piešťanoch u babičky. My chalani sme skoro každý deň chodili k „štreke“ obdivovať parné vlaky. Obzvlášť večer bolo úžasné sledovať tie nádherné ohňostroje, ktoré sa valili z ich komínov. Dnes sú vlaky z tohto hľadiska tak nejako zvláštne ekologicky nezaujímavé a ja som rád, že som mal možnosť zažiť dobu parnú. 

keď sa vo vlakoch ešte fajčilo

V roku 1962 sme sa presťahovali do Košíc, a tak som sa aspoň trikrát ročne presúval vlakom medzi Piešťanmi a Košicami. V roku 1962 na majstrovstvách sveta vo futbale Československo dosiahlo úžasný úspech: chlapci sa prebojovali až do finále. 

V tých rokoch ešte na Slovensku, presnejšie v Slovenskej socialistickej republike, nebola celá trať z Piešťan do Košíc elektrifikovaná.